Krym

cestopis Veroniky Moňokové ze zájezdu Krym

16.8.2013, piatok, deň prvý: Zoznámte sa, prosím, začíname.

Veľký batoh na chrbte, malý ruksak vpredu, v ruke taška so zásobami a stan. Schádzala som schodmi na Čiernom moste v duchu si nadávajúc, ako som sa mohla zbaliť tak blbo: celý človek ma bolel už teraz, tak ako asi prežijem najbližšie dni? Očami som hľadala niekoho s podobným rozložením a rozpoložením. Našla som ho. Pri pumpe sme sa automaticky na seba obrátili a pustili do reči. Zakrátko po prvom nesmelom predstavení sa „Zájezd Krym?“, nasledovalo prikývnutie s úsmevom stále väčšieho počtu čakajúcich. Začalo sa nenútene konverzovať a družne sa k nám pridali aj rodičia so synom, ktorí, ako nakoniec vysvitlo, čakali na úplne iný zájazd - synov tábor. S menším pobavením sme sa navzájom rozlúčili.

Pred deviatou sa objavil náš čisto biely autobus na čele s hlavnou sprievodkyňou Petrou. Tá nás rýchlo zorganizovala a celá naša výprava začala naberať reálne obrysy. Nasledovali posledné telefonáty domov a oboznámenie sa so zasadacím poriadkom. Dostala som miesto úplne vzadu na strane vodiča: dvojmiesto a výhľad na celý autobus. Čím ďalej, tým sa mi to páčilo viac.

Čakali nás ešte zastávky v Hradci Králové a Olomouci. Ani neviem ako a boli sme v Hradci, hneď ako sa naštartoval motor autobusu, som podľa všetkého upadla do prácou indukovanej kómy a zobudila sa, až keď sme zastavili. V Hradci sme všetci vybehli smerom na WC do vynovenej autobusovej stanice, zatiaľ čo sa naloďovalo ďalšie osadenstvo nášho bielobusu vrátane Martiny, druhej sprievodkyne. Na WC sa mi hneď podarilo zabudnúť si doklady – s pasom a všetkým. Dovolenkový mód ma už zjavne ovládol a hlava sa vypla. Našťastie som si to relatívne skoro uvedomila a späť šprintovala asi len 200 metrov. Čím som bola bližšie, tým sa mi zdala menšia šanca, že tam tie doklady nájdem. Pri tej predstave a predstave toho, čo potom, sa mi chvíľku nechcelo ani vstúpiť. Kabínka bola obsadená, to už ma oblieval nie len vyšprintovaný pot. Našťastie vyšla pani s mojimi dokladmi v ruke a vzhľadom na môj výraz začínajúcej potlačovanej paniky a náhlej úľavy a vďaky, sa už ani nemusela pýtať, koho sú.

V Hradci som ešte nebola, tak sa mi aj v celku pozdávalo, že tam stojíme, sympatické to mesto. Najmä jeho poschodové parkovisko pre bicykle: prečítala som si návod na obsluhu, nedalo mi to a do monitorujúcej kamery som sa zatvárila ako indivíduum práve prepustené z liečebne. Bolo mi ľúto, že po ruke nemám bicykel vlastný, aby som to celé vyskúšala. V tom sa tam zjavil domorodec, ktorý si pre svoj bicykel práve prišiel - stála som obďaleč, ale pozorne ho sledovala, ešte pozornejšie, než kamerový systém, až ho to zneistilo, musel ten pohľad cítiť, dokonca sa otočil. Ja som zas nahodila nevinnú tvár štýlom: však ja tu len postávam. V každom prípade, automatický výťah na bicykle ten jeho krásne uchopil a zviezol z poschodia dole. Super vecička.

A bolo na čase nasadať a vyraziť smerom na Olomouc.

V Olomouci sme nabrali posledných pár nových spolucestujúcich – veľa originálnych kúskov sa k nám pridalo, za všetkých spomeniem aspoň Lilka a Bolka, našu trendy dvojicu: prišli zladení v dresoch Krym 2013 kanárikovej žltej, jeden vyšší, druhý nižší, ale obaja s úsmevmi na tvári a dobrou náladou. Nezameniteľní a nezabudnuteľní. A to ani zďaleka nebolo ich posledné slovo. Vpravo odo mňa o jedno sedadlo vyššie sa uvelebilo vysoké stvorenie, zjavne veľmi unavené, Kačka alias Čufut.

Veliace pozície sa nám už tiež všetky pekne obsadili, keď sa k Petre a Martine pridala ešte Markéta. Ženy to zobrali hneď do rúk, doslova – každá mala nejakú tú fľašku na privítanie a veľmi sympaticky s nimi prešli celý autobus zoznamujúc sa s úplne každým. Keď predo mnou pristála hruška a víno a nejaká tá milá konverzácia, začala som sa už fakt cítiť ako doma. Tvárila som sa síce, že nepijem, ale ono to človeku v takejto fajn spoločnosti asi ani dlho vydržať nemôže. Vyrazili sme smerom do kempu v Krakove. Zahľadela som sa z toho svojho privilegovaného miesta na naskytujúci sa mi pohľad: samé atraktívne zátylky. Dobrý to pocit.

K večeru sme dorazili do Krakova, prvýkrát vytiahli batožinu z bielobusu, postavili svoje stany – poniektorí z nás doslova prvýkrát, trošku si s tým navzájom pomohli, poprezerali si okolie, najedli sa a o 20:00 sa nám začala naša prvá karimatka párty. Náš kruh sediaci na karimatkách sa každou minútou zväčšoval, až kým sme sa nepomestili všetci. Veliace dôstojníčky zahájili večer peknými slovami a podstata bola, aby sme sa spoznali aj my navzájom, samozrejme nenútene a so zásobami z domova v konštantnom obehu. To zvykne pomôcť a odľahčiť náladu. Po chvíľke bolo aj tak jedno, kto sa ako volá, podstatné bolo, že sa človek mohol s tými zaujímavými ľuďmi porozprávať a príjemne si užiť večer. Párty sa rozbehla, úplne sa zotmelo, komáre útočili, baterky a repelenty sa požičiavali, tekutých zásob akoby neubúdalo a smiechu, naopak, pribúdalo. Pár veselých odvážlivcov sa dokonca dobrovoľne pustilo aj do súťaže o to, kto vydrží v sci-fi jogínských pozíciách dlhšie. Náročná to úloha, no motivácia bola veľká (fľaša vína), ba až taká, že víťazky boli rovno dve (a fľaše tiež).

17.8.2013, sobota, deň druhý: Krakov a 3D zážitky

Naše prvé ranné vstávanie a balenie zrkadlovo kopírovalo naše prvé večerné vybaľovanie a stavanie stanov. Aj ten zaujímavý pocit z nového, z toho, čo nás ešte len čaká, bol stále prítomný. Cestu do centra Krakova – ako sa neskôr ukázalo, mesta praclíkov (stánočky s nimi boli všade, často nechránené pred aktivitou holubov). Dostali sme mapky mesta, zaujímavý výklad histórie, aj súčasného diania v Krakove a tiež pár praktických rád a odporúčaní. Čufut tradične stratil vedomie už po dvoch minútach, ja som sa síce statočne snažila počúvať, no nakoniec som väčšinu výkladu strávila s mapkou v ruke hľadaním ulice, z ktorej sme to mali vyraziť a aj sa na ňu vrátiť. Toť môj orientačný zmysel. Ten dostal nasledujúcich osem hodín zabrať. Našťastie som v Krakove už bola, takže to šlo, čo krok to spomenutie si na smer cesty. Rozpŕchli sme sa na skupinky a opäť po chvíľke zase stretli v prvej zmenárni po ceste do centra. So zlotými vo vrecku sme si to namierili k Barbakanu, na hlavné námestie, Sukiennicu, do Wawelu, ktorý sme si krížom-krážom prešli. Asi najväčší, 3D zážitok, bol vystavený obraz Leonarda da Vinciho Dáma s hranostajom. Oplatilo vystáť si rad, čo sme ešte dobre vychytali, pretože hneď po nás sa do predsály nahrnula početná skupinka nemeckých turistov. Čufut medzitým stihol prečítať všetky prítomné informačné tabule a nápisy (od dejinných súvislotí až po nápis Exit), pretože si nemôže pomôcť a proste musí. Zatiaľ čo ja, ignorant, som hypnotizovala strážnikovu ruku na kľučke od dverí. Strážnik nás napokon pustil do tmavšej, menšej, klimatizovanej miestnosti, kde sa mierne indiferentne, s nadhľadom a nedotklivo pousmievala spomínaná Dáma. Sekundoval jej dobre nasvietený hranostaj s iskierkami v očiach. Obaja nás sledovali pohľadom, na ktorúkoľvek stranu sme sa vydali. A miestami sa naozaj zdalo, že Dáma vystupuje z plátna. Už len rám obrazu zaberal viac mista než samotný obraz, no to nemenilo nič na tom, že to bol naozaj silný 3D zážitok.

Z Wawelu sme sa už s myšlienkami na obed vybrali do známej židovskej štvrte Kazimierz: obed bol výborný, gastronomická prestávka padla veľmi vhod. Cielene sme blúdili uličkami, pokúšali sa objavovať nové, zaujímavé veci, užiť si atmosféru. Čufut sa vydal po stopách Schindlera a my po vlastných smerom naspäť viac k centru. Skončili sme na káve na Rynku Glownom práve v čase, keď trubač zasiahnutý šípom trúbil nedokončenú melódiu na všetky svetové strany, takže až zo štyroch okenných otvorov. Bol to sympaťák, zakaždým nám aj zamával a my sme zase odmávali. Bolo teplo a malé Poliačatká sa spolu s holubami húfne hádzali do fontány na námestí. Našťastie už bol podvečer a bola nádej, že teploty klesnú. Keďže sme sa zakrátko mali stretnúť pri bielobuse, rozhodli sme sa zvyšok času stráviť v Galerii Krakowskej (nie a nie tam tie potraviny nájsť) a nakúpiť si čosi dobrého pod zub. Tak sa aj stalo a na poslednú chvíľu sme sa dovalili s nákupmi k busu, kde už postávalo pár našich spolucestujúcich. Povymieňali sme si zážitky zo dňa, zvítali sa s Čufutom, lebo bola šanca, že to netrafí a príjemne unavení sme sa nechali viezť Poľskom smerom na Ukrajinu. Zobudila som sa na hraniciach za svetla umelého osvetlenia a kupodivu, salutujúcich colníkov. Poľský colník to bral strašne vážne, no čím hlbšie do busu sa dostával, tým spotenejší bol a celé to vyznievalo o to komickejšie. Zozbieral naše pasy a urýchlenie, asi si vedomý vyznenia celej situácie, vybehol z bielobusu. Keď nastal čas na kontrolu z ukrajinskej strany, colník sa iba pozrel, či nejaké pasy vôbec máme. Niekoľko odvážnych z našich radov vybehlo von spolu s Petrou, ktorá čosi vybavovala, a zamierili buď do zmenárne, alebo otestovať prvé ukrajinské záchody. Za nami Poľsko, pred nami konečne Ukrajina. Do zošítka som si iba zapísala: „00:29 -Púšťajú nás. Na Ukrajine je tma.“ Je čas posunúť si čas.

18.8.2013, nedeľa, deň tretí: Olympijské hry

Cestovali sme a cestovali až sme sa poobede priblížili ku Kyjevu a do blízkeho kempu, v ktorom sme mali stráviť jednu noc. Vidieť Kyjev, aspoň pár jeho domov z okrajových štvrtí, to bol pocit príjemného vzrušenia a chuti spoznávať. Obchádzali sme Dneperské more (hrádza na Dnepri), a to vám musí byť nekonečné, pretože ma trikrát skolil mikrospánok a trikrát som sa zobudila s hladinou vody za oknom. Dorazili sme do kempu. Veliace dôstojníčky vybehli zariadiť nevyhnutné, pozisťovať detaily ubytovania, hlavne teda, kde je nám vyhradené miesto a potom už len nasledovalo vyberanie vecí z autobusu a ich prenášanie. Stany sme stavali na piesčito-trávnatom povrchu, ja strategicky v blízkosti stola a lavičiek, nech to na večeru nie je ďaleko. Kemp bol dooobrý: mal voľné priestranstvo, aj chatky, krásnu pieskovú pláž, zástrčky s elektrinou na stromoch a nás. Všetci sme zároveň spoznali pôvab ukrajinských záchodov (a spŕch). Po krátkom oddychu sme sa pobrali na pláž, kde sme strávili zvyšok poobedia až podvečera. Kúpalo sa, hrali sa karty, len tak sa nič nerobilo. Čufut zaspal a ako suvenír si odniesol vypálený pásik na krížoch – ukrajinské slnko si vždy nájde cestu. Dneperské more je ako Balaton: ešte po 100 metroch je voda po kolená. V každom prípade, veď aj v polievkovej lyžici sa vraj dá utopiť, tak to by bolo, aby sme nezvládli zaplávať si. A ako ubieha čas, človeku aj vyhladne.

Zabrať dostali domáce zásoby a tiež čerstvé kúpené ryby, ktoré si niektorí opiekli. Repelenty boli pripravené, tekutá strava tiež a večer sa mohol začať. Rozbehlo sa nám to krásne. Športovo spoločenského ducha v sebe nikto nezaprel a tak Ota za krásneho západu slnka naháňal po pláži s ešusom v ruke trénujúcu Lucku, aby zistil, či na to ešte má. Ja som sa, ani neviem ako, ocitla v strede stávky medzi našimi vodičmi, keď som s jedným z nich mala preplávať na Krym. Nepochybovala som, že by sme to dali, to bez debaty, maličkosť. Trošku som sa len obávala, že by nás na brehu víťazoslávne vítal až zájazd Krym 2014. Vyzeralo to, že už aj vyrážame, keď sa do toho našťastie vložila veliaca sila z „tý nejjižnejší Moravy“ a šoféra bezkonkurenčne zdolala v súboji v klikoch. Ďalší súboj sa za svetla modrého, vysvieteného bazéna majiteľa kempu, odohral na strome, kam sa pár kúskov rozhodlo vyšplhať. Everest. Nebolo to ľahké, nakoľko výšiny to boli preukrutné a to sa človeku ľahko zatočí hlava už len pri samotnej myšlienke na výstup. Poniektorí preto radšej začali tancovať a spievať, zisťovať, ktorá ruka je pravá, iní povzbudzovali a pomohli dvom horolezcom, horolezkyniam, horolezčatám dostať sa hore. Najpopulárnejším športom, dvíhaním lakťa, sa pokračovalo, až kým sa všetko nevyprázdnilo a zábava pozvoľna prichádzala o účastníkov, to už ale hodina výrazne pokročila. Ráno sa do Kyjeva poniektorým po toľkých športových výkonoch vstávalo asi o čosi ťažšie.

19.8.2013, pondelok, deň štvrtý: Čufut a Čučut vo veľkomeste

¨

V bielobuse. Na ceste do Kyjeva. Mapka v ruke a uši nastražené. Čufut už zalomil, neskutočné, aký majú na niekoho vplyv dopravné prostriedky. Podľa všetkého Kyjev ponúka oveľa viac, než sa za tých pár hodín dá stihnúť. Bolo to treba umne rozvrhnúť. Ešteže ideme najprv všetci spolu navštíviť Kyjevsko - pečorskú Lavru, aspoň to udalo smer pohybu. Ale najprv je treba zmeniť peniaze - trvalo to dlhšie, než by človek čakal. Ku každému zmenenému obnosu človek dostal zrejme diplom, aspoň ja si to plánujem zarámovať, so svojím menom a čiastkou, ktorú si to prial rozmeniť. Všetko ručne, krasopisne vypísané – písaná azbuka tomu ešte dodala nádych starobylej dôstojnosti. Potom príde na rad EEG, to sú asi zo štyri papiere vytlačené na ihličkovej tlačiarni a ich význam mi doteraz nie je veľmi jasný. Nejaké tie papiere človek namieste podpíše a nechá ich tam, možno som sa priznala k medzinárodnej špionáži, netuším. Na naskenovanie pasu sa tiež chvíľku čaká, obzvlášť, ak je za okienkom pani dávno po produktívnom veku. Ale podarilo sa a už nás potom v zmenárňach nič neprekvapilo.

Kyjevské metro nemá chybu – najmä žetóniky, za ktoré sa jazdí. Všetko to tam bolo ešte dosť európske, vrátane výrazov ľudí. Jedine steny popri eskalátoroch boli prázdne, bez reklám. Tie sa objavovali len v strede medzi dvoma eskalátormi, ak vôbec. Chvíľku sme okupovali všetky dostupné automaty na lístky a potom sa spolu vybrali do hlbín mesta, aby sme sa vynorili neďaleko Lavry. Prešli sme kúsok s peknými výhľadmi pozdĺž nábrežia a pred vstupom do kláštorného komplexu vyťahovali šatky a zakukľovali sa. Podzemné komplexy, interiéry aj exteriéry stáli za to. Bolo to naozaj veľmi zaujímavé, ale aj únavné. Čufut sa navyše necítil najlepšie, tak sme to po prebehnutí všetkého dostupného otočili a šli naspäť do centra, opäť metrom. Keďže bol čas obeda, povedali sme si, že musíme do Buzatej chaty, ktorá nám bola tak vrelo odporučená. Akurát sme zistili, že si ani jedna nepamätáme názov tohto reťazca - vravela som si, že keď to uvidím napísané, spoznám to, akurát mi tak trochu ušiel detail, že neovládam azbuku. Ani jedna z nás teda. Povedali sme si, že prejdeme Chresčatyk a proste to nejako nájdeme, prezrieme si to tu a uvidíme. Ani omylom. Museli sme vsadiť na informovanosť miestneho obyvateľstva. Anglicky sme oslovovali najprv nižšie vekové kategórie („Excuse me, sorry, do you speak English? We're looking for a restaurant...chata something, do you know it, do you know where it is?“), prvá skupinka nás poslala na druhý koniec, z ktorého sme sa práve dostali k nim. Šli sme podľa inštrukcií a pri zaváhaní sme otázkami prepadli ďalších nič netušiacich Kyjevčanov. Ako to už býva, dosť veľa z nich z Kyjeva ani nebolo. Ale príjemne sme si s niekoľkými pohovorili, najmä jedna mamička bola zjavne šťastná, že si môže prevetrať angličtinu, tak nám s neskrývaným nadšením oznamovala, že nám teda vôbec nemôže pomôcť, ale aj tak dúfa, že sa nám v Kyjeve páči. Posielali nás z jedného konca Chreščatyku na druhý a bez úspechu sme museli nahodiť turbo tempo, aby sme celých osem hodín nepobehovali len po jednej, hoci dostatočne rušnej ulici. Úplná sila bola, keď sme sa potom dozvedeli, že Buzaté chaty sú tam rovno dve a zakaždým nás posielali k inej...fail. Nakoniec sme jednu z nich našli a nechápali sme, keď sme videli, že je asi 50 m od metra...ak sme popri nej neprešli desaťkrát, tak ani raz...bolo tam ale strašne plno, tak sme to vzdali a skončili v najbližšom McDonalde...epic fail.

Rozhodli sme sa dobehnúť zameškané a pokochať sa nejakými tými pamiatkami. Cestou sa nám podarilo zozbierať pár našich blúdiacich spolucestujúcich a systematicky sme porovnávali mapu s realitou. Boli sme hneď na začiatku upozornené, že mapka úplne nezodpovedá skutočnosti, ale čo my sme sa uchodili! Hlavná synagóga bola krásna, sekuriťákom sa ale nepozdával môj vreckový nožík, našťastie mali zmysel pre humor a dobrodružstvo a nakoniec mi ho vrátili. Najdlhšie nám trvalo dostať sa ku katedrále Sv. Vladimíra – cestou sme našli aj to, čo sme nehľadali, ale katedrála stále nikde. Napokon to vyšlo a vnútro kostola vymazalo aspoň na chvíľku z mysle bolesť nôh. Po Vladimírovi sme mali už len jeden vopred stanovený cieľ a tak sme vyrazili za krásami Katedrály Sv. Sofie. Tam nám doslova spadla sánka, nádherný byzantský štýl, práca s drevom, s kameňom, fresky a dokonca v jednej miestnosti aj zaujímavý exponát moderného umenia (obraz zložený z pomaľovaných veľkonočných vajec). Stálo to za to. Kyjev a jeho architektúra, neskutočná kombinácia. Boli sme strašne uchodené a tak som vyhlásila stanné právo: zákaz sadania si, inak by sme sa už nezdvihli. Uličkou umenia (alebo remesiel?) a ďalšími ulicami bez mena sme sa pokúšali dostať naspäť k autobusu, nakoniec sme to k Pomníku rusko-ukrajinského bratstva vyšlapali po výpadovke hore...nie najšťastnejšia voľba, ale kto to mohol tušiť už takmer v stave bezvedomia a čas sa nám neúprosne krátil. Pri našom bielobuse sme sa zvítali s ostatnými, porozprávali zážitky z dňa a tešili sa na spoločné pobudnutie v buse, na zaslúžený oddych. Čakal nás nočný prejazd na Krym.

20.8.2013, utorok, deň piaty: Krym, Krym, Krym !!! a strom prianí

Naša prvá zastávka na Krymskom poloostrove. Pri pumpe. Ako z filmu. Za svitania. Vychytali sme ešte slušné toalety. To potešilo. Hromadný pokus o rannú hygienu. Okolie rázovité, ale čarovné: obloha prepúšťala prvé intenzívne slnečné lúče, kamióny chodili po inak opustenej ceste sem a tam, pouličné psiská spali pohodené na najmenej očakávaných miestach, kontajnery boli preplnené, domy rozostavané a všade prašno a sucho. Postávali sme v polospánku vedľa bielobusu a užívali si prvý kontakt s Krymom.

Spoznávanie bohatosti a rôznorodosti Krymu sme začali v Jevpatorii. Myslím, že tento názov som sa naučila asi tak v predposledný deň zájazdu, hoci sa mi to meno, neviem prečo, fakt pozdáva. Údaje v mapkách boli písané azbukou – výzva. Ono, ani ich veľmi nebolo treba, ale aj tak som si sem-tam očami kontrolovala názvy, bukvu po bukve, a vždy som pri tretej mohla začať od znovu. Opakovanie je matka múdrosti, tvrdia. Nikto sa už pre istotu nevyjadruje k tomu, prečo k opakovaniu dochádza...

V každom prípade, obhliadku mesta sme zahájili v jevpatorijskej mešite, jednej z najvýznamnejších, dokonca s dvoma minaretmi. Pred vstupom sa pár z nás zžilo s prostredím kúpou kvasu s neďaleko pristavenej žltej cisterničky. V areáli mešity bolo nutné zahaliť sa od hlavy po päty, chlapi teda len kolená a ramená. Natiahla som sa teda po krajšom hábite modrej farby, na čo mi bolo okamžite rázne dané najavo, že v žiadnom prípade, to je pánska verzia a ruka mi bola vedená k variante ženskej: bledo šedivo-zelenej. Vo svojom novom chirurgickom plášti a šatke na hlave som sa pridala k nášmu zoskupeniu poľnej nemocnice. V tých požičaných plachtách bolo tak neskutočne teplo. Nejako mi ušiel fakt, že Krym leží v subtropickom pásme a je teda veľká šanca, že to teplo neprežijem: takže strašne horúco mi bolo všade a vždy. Bol to boj, celý pobyt, ale príležitostne sa našiel nejaký ten tieň. Zachraňovali ma len nočné hodiny a príjemná spoločnosť našej výpravy. A moje tri tielka. Ale späť k veci. V mešite dokopy nič nebolo, lebo to bolo vraj aj cieľom – vyzdobená mohla byť len striedmo a to tiež len za použitia geometrických tvarov. Pekný nápad bol vyzdobiť každé zo štyroch okien mešity motívmi znázorňujúcimi jedno z ročných období. Fakt, že mešita pôsobila možno stroho v porovnaní s ostatnými chrámami, ktoré sme dovtedy videli, úplne kompenzoval komentár nášho miestneho sprievodcu, ktorý trval na tom, že bude hovoriť anglicky. Rozprával zaujímavé veci, ale miestami nebolo úplne zrejmé, kam tým mieri. Petra to všetko pohotovo prekladala, dokonca bol preklad občas lepší než originál.

Z mešity sme sa pobrali do múzea Dervišov. V jednom jedinom meste spolunažívalo toľko kultúr, toľko rôznych pohľadov na svet, až sa to niekedy ťažko v svojej celistvosti predstavuje. U Dervišov ma zaujal ich strom šťastia: ak si na vetvičku človek priviaže stužku prajúc si niečo a tá stužka sa časom rozviaže a z konárika spadne, znamená to, že to želanie sa mu splnilo. Ono sa asi oplatí veci príliš silno neuväzovať. Stromy želaní boli krásne farebné a nie len v Jevpatorii. Pripomínali letné verzie vianočných stromčekov.

Nocovať sme mali v dedinke za mestom. Náš bielobus to ale až k ubytovaniu nemohol vyjsť vzhľadom na úzke cesty, takže nám veci prišiel na pár otočiek odviezť pán domáci autom. Ľahšie batohy sme si vyhodili na chrbát a vydali sa smerom k ubytku a to bolo luxusné! Zatáčajúce sa požiarne schodisko nás rozdelilo na tri poschodia a ja som skončila v izbe s kozubom, sprchou a európskym záchodom. Bingo! Umývanie nemalo konca kraja, ale tiež sme sa pustili do nabíjania mobilov a foťákov a do večere. Zistili sme ale, že chladničku (chladničku!) máme úplne prázdnu a tak sme sa rozhodli to napraviť. Po návrate z obchodu pri hlavnej ceste sme v nej mali veľký melón a tri fľaše vodky – večer sa predsa blížil.

Keďže sme boli ubytovaní v krásnom prostredí medzi kopcami a práve jeden sa nad nami týčil, nedalo nám to s Čufutom obsedieť a rozhodli sme sa pokoriť jeho vrchol. Nevedeli sme sa dočkať, kedy budeme po prehliadkach miest v lese. Čufut šiel v plne výzbroji – v nasadených pohorkách. Ja som to istila neistými sandálami (stále bolo príliš teplo). Naozaj sa nám podarilo dostať sa za krátky čas až hore, z hrebeňa bol krásny výhľad, slnko začalo zapadať a obloha hrala nad vrcholkami kopcov všetkými farbami. Šlo sa nám tak dobre, že sme nevedeli, kedy sa otočiť a ísť naspäť: stále sme si vraveli, že ideme len po ďalšiu zákrutu, až kým prichádzajúcu tmu nebolo naozaj cítiť. A keďže v lese býva tma ešte väčšia, rozhodli sme sa pre rýchly zostup. Medzitým sa nám podarilo nájsť akúsi ceduľku na strome, rozlúštili sme len číslice 1 a 2 (ach tá azbuka). Dostať sa k nej nebolo ľahké, lebo sme museli prejsť cez „hadiu lúku“ - miesto, kde sa určite cez deň vyhrievajú hady a Čučut (ja) šiel v sandáloch prvý, lebo blbí majú šťastie a táto obuv do tohto kopca určite nebola. Čufut zabezpečoval poctivé prešlapanie stopy z druhej pozície. Cestou späť sme si spievali a behali dolu kopcom (moja maličkosť, pretože sa v sandáloch zle brzdí krok). Tak nejako sme ale v dobrej nálade prešvihli odbočku domov a keďže sme celú cestu hore tiež úspešne prekecali, nemali sme vlastne šajnu, z ktorej odbočky sme to vlastne prišli. Nakoniec sme skončili na úplne opačnom konci dediny. Trošku nás stálo zorientovať sa a nájsť cestu späť priamo v jej uliciach: hľadali sme ju asi dlhšie, než trval náš samotný výstup. Ale aspoň už bola voľná sprcha.

Spoločný večer sme si nenechali ujsť, aj keď viacerí hoci sa statočne snažili, šli do postele relatívne skoro. Pár z nás si stihlo zahrať ping - pong, áááno, ešte aj ping - pongový stôl tam bol, a  to bol aj stôl, od ktorého som sa v ten večer už nepohla. S jedným so šoférov sme hrali asi štyri hodiny vkuse a ten ma teda vôbec nešetril. V zápale hry sa mi podarilo komplet si prederaviť ponožky (v topánkach bolo príliš teplo a málo citu v nohách), otrieskať boky a nohy o stôl, ubehať sa jak blázon a nasmiať sa ako blázni dvaja. Žiadne svižné ranné vstávanie sa teda nekonalo, ledva som spustila nohy na zem a ruky dala v bok.

21.8.2013, streda, deň šiesty: Čo ťa nezabije, to ťa posilní

Bolel ma celý človek a to som netušila, ako blbo som si to načasovala. Program dňa: výstup na náhornú plošinu Čatyr Dag a ňou k jaskyni Mramornaja. Veliteľka rýchlej roty Petra to istila zpredu v ruke s navigovacím granátikom, Martina zas zozadu. Nástup sme s Čufutom prepálili na plnej čiare a už prvé menšie stúpanie bolo pre mňa zaťažkávajúcou skúškou, svalovku som mala neskutočnú, lýtka ako z betónu. A do toho to slnko. Chvalabohu, že sa tam na tej oblohe našiel aspoň jeden mrak. Keď som zbadala, aké prevýšenie nás to čaká (cca 400 m) v tej páľave, nechránených pred slnkom, mala som chuť chytiť sa najbližšieho stromu a už sa ho nikdy nepustiť, ale aj ten tam buď nebol, alebo bol príliš ďaleko. V polke kopca som oficiálne umrela. Nohy nie a nie rozchodiť a tak som si len v duchu počítala tempo (blondínka, čo si budeme hovoriť), nech sa o ten pohyb aspoň snažím. Bieda to bola, ale pomohla malá finta každého majiteľa fotoaparátu: keď už si na konci s dychom, vytiahni foťák a tvár sa, že fotíš tú najlepšiu fotku, aká kedy bola urobená. Ono, príprava na takýto výkon zaberie svoj čas, nehovoriac o tom, že to potom je ešte treba pre istotu odfotiť viacero záberov a napokon ich aj skontrolovať na displeji, do ktorého síce svieti slnko jak najaté a nič tým pádom nie je vidieť, to ale nikto vedieť nemusí. Občas sme fotili súčasne viacerí. To je potom to zadýchané ticho hneď veselšie. Naši kamzíci ma obiehali jedna radosť a ja som preventívne nedvíhala oči od zeme. Keď sa naplnil limit večnosti, podarilo sa mi dostať sa hore. Hneď mi odľahlo a mala som zrazu chuť dať mojim dreveným nohám ešte šancu. Výhľad bol na každú stranu krásny: kopce, lesy, nebo, to nevyčerpateľné a vyčerpávajúce slnko, jeden nevzdávajúci sa mrak a v diaľke príležitostne rozprestierajúce sa mestá a mestečká.

Pokračovali sme po náhornej plošine pohodovým tempom, šlo sa prakticky po rovine, už to bola oddychovka až po „mramorovú“ jaskyňu Mramornaja. Cestou sme si urobili menšiu pauzu v neďalekom bufete, vyťahovali sa paštéky a salámy, kupovalo pivo a nanuky. Podobný priebeh malo aj prvých 30 minút pred jaskyňou, keď sa po vyzbieraní vstupného naša hlavná styčná dôstojníčka prebila radou k okienku, zabezpečila nám vstup s výkladom a my sme už len čakali kým nás zavolajú, obnovujúc sily rozhovormi a obdivovaním krásneho výhľadu. Boli sme rozdelení na dve skupiny – tlmočila Petra a Markéta, opäť bezkonkurenčne. Výrazy ako stalagmity, stalagtity a stalagnáty sa miešali s bežnejšími ako stĺpy, strop a jazierko a už vtedy som vedela, že si z toho, hoci zaujímavého výkladu, veľa nezapamätám. Jaskyňa bola pekná, ale u nás sa nájdu možno aj krajšie a myslím, že pohľad na okolité kopce vonku sa mi pozdával o čosi viac. Prehliadka zbehla relatívne rýchlo, možno aj vďaka nespomaliteľnému tempu rozprávania našej sprievodkyne a jej tajnej túžbe ukončiť prehliadku čo najskôr.

Potom nás už čakal iba zostup krásnou prírodou dolu k nášmu bielobusu. A odtiaľ smerom k najlepšiemu ubytku za celý zájazd: do kempu s jazerom v blízkosti skalného mesta Mangup Kale. Kemp bol lemovaný skalnými masívmi, lesom, ohradou s koňmi a strategicky výhodne umiestneným jazerom: úžasný pohľad hodný prírodopisného filmu. Bola radosť postaviť tam stany. Bolo nám v dobrom doporučené nestavať ich v blízkosti koní, aby sme nemali neželané nočné návštevy. Prevažnej časti z nás sa práve terén pri ohrade pozdával najviac, tak sme chvíľku pobehovali zo strany na stranu, kým sme nezhodnotili, že teda fakt nechceme trhať kolektív a v rovnomerných intervaloch sme sa rozprestreli od ohrady až ku jazeru. Mladá kobyla sa aj tak na pár chvíľ stala stredobodom záujmu, až kým jej nebol diagnostikovaný kožný parazit a kým si nepochutnala na jednom, na stane sa sušiacom, uteráku. Nepoddajná to príroda.

Ako obvykle, naše veliace dôstojníčky si nás všetkých obehli, aby nás ešte raz informovali o najbližšom programe a miestnych podmienkach: „Nejsou tady záchody, ani sprchy, ale lesy a jazero. Odpad se hází do tý velký díry u ty boudy“. Bolo to prekvapivo ideálne. A to naozaj. Možnosť odskočiť si hocikam a okúpať sa hocikedy, sa v nasledujúcich dňoch ukázala ako veľká výhoda a luxus. Všetko to bolo také prirodzené. Strávili sme tu štyri dni a to jedny z tých najlepších.

Takže hurá do plaviek a zmyť zo seba nachodený deň. Večer už nás čakala len zábava. Spomedzi stanov sa ozvalo sympatické „Kdo de na jídlo?“ a šlo sa. Na druhej strane jazera sa vľavo žilo nočným životom reštaurácií. Zamierili sme do jednej z nich, kde by sme sa mohli všetci zmestiť. Obsadili sme tri stoly lehátkového charakteru a začali objednávať. Petra si do zaplatenia posledného účtu nemala šancu vydýchnuť, pretože drvivá väčšina z nás potrebovala opakujúcu sa pomoc s jedálnym lístkom a objednávaním. Všetka česť a vďaka. Osobne by som tam sedela doteraz a v duchu hlad je prezlečený smäd, si objednávala jeden kvas za druhým. Vrava sa rozbehla tak ako aj miestami nohy čašníčok, ktoré si nie vždy správne spojili objednávku so stolom, ktorý ju zadal. Zbehlo to všetko v príjemnom duchu, večer preto rýchlo napredoval a naše osadenstvo sa pozvoľna odchádzalo ukladať na spánok. Pri našom stole ostalo ešte pár kúskov a to, že nastal čas ísť nám došlo, až keď na zvyšné ležo-stoly prichádzala prenocovať zrejme miestna mládež, alebo študenti na dovolenke. Bola žiarivá mesačná noc, zrejme spln, čelovky ani nebolo treba zapínať. Vypasený mesiac na nás dozeral sponad skál a zároveň sa vlnkovito usmieval z jazera.

22.8.2013, štvrtok, deň siedmy: Bring it on, Endiaron! aneb Čufut Kale I.

Rána pri jazere boli čarovné: na skalách sa lenivo lámali prvé lúče slnka, postupne pohlcovali stále väčšiu časť skalných hradieb a napokon i nášho kempového údolia. Tak ako sa na Kryme prekvapivo rýchlo stmieva, tak nečakane rýchlo sa aj horúčava zhostí dňa, čo môže byť občas aj nevýhoda. Skleníkový efekt v stane je totiž riadny zabijak. Vstávala som teda inštinktívne hneď, ako som pocítila zmenu teploty v stane smerom nahor: okolo štvrtej ráno. Jazero si už žilo vlastným životom: prichádzali prví rybári, kone sa dobrovoľne napájali, z čoho šlo usúdiť, že tá voda je naozaj čistá (a čomu sme sa aj rozhodli veriť), pár domorodcov už vírilo vodu prvým ranným plávaním. Naše stanové mestečko v tom všetkom pôsobilo ako zakliata oáza kľudu. Až do takej šiestej - siedmej, keď sa začala spúšťať symfónia zvukov zipsov a náhle odľahčených karimatiek. Prvé letmé pozdravy pomedzi stany rýchlo nahradili rozhovory pri raňajkách a následné družné čakanie na pokyn nalodiť sa do bielobusu, aby sme zahájili ďalší deň plný krymských zaujímavostí a krás. Čakal nás Chánov palác v Bachčisaraj, Uspenský monastýr o kúsok ďalej a na záver skalné mesto Čufut Kale (áno, áno, slovo čufut ma dostalo a bolo aj jediné faktografické, ktoré som si nadlho dokázala zapamätať...staroba útočí).

Nie v úplne kompletnej zostave sme odpochodovali k busu – pár z nás skosili akési nepríjemné potiaže s trávením. Vystúpili sme kúsok od Chánovho paláca, sídla vládcu Tatárov. Cesta k nemu bola lemovaná stánkami so suvenírmi a zrejme miestnymi typickými kusmi oblečenia – hlavne tie čiapočky stáli za to – kým sme sa dostali k palácu, niektorí ich už aj mali veselo na hlave (Lilek a Bolek forever). Vchádzalo sa impozantnou bránou, vnútro bolo ešte krajšie, s peknými detailami a ornamentami, menším stromoradím a fontánkou. Krajší pohľad bol asi len ten zvnútra von, kde sa nad vstupnou bránou týčili krásne skaly.

Petra nám statočne tlmočila slová našej multifunkčnej sprievodkyne: zvládala si počas výkladu zariadiť aj pár telefonátov. Bolo sa na čo dívať: od záhrad, cez sokoliareň, mešitu, dámsku časť paláca, múzeum života v paláci a okolí až po Fontánu sĺz preslávenú Puškinom. Osobne mi nebolo úplne jasné, čím ho až tak veľmi upútala práve táto fontána, mňa teda viac zaujali podivné plody rastúce na strome pomimo nádvoria – akési zvláštne strapce hrozno–gaštanového charakteru to boli...ale do diaľky ja nevidím, tak ktovie, čo som to tam naozaj spozorovala. Dostali sme rozchod a my s Čufutom sme si to hneď ako správne turistky zamierili na WC a potom do nejakej záhrady, odkiaľ nás vehementne vyhadzovali, asi to úplne nebolo pre verejnosť. Nevadí, vzrúšo musí byť. Zaparkovali sme to na lavičke v tieni, vybrali vody s azbukou na etiketách a pokúšali sa predísť dehydratácii. Vedeli sme, že toto je len začiatok.

Vo vopred dohodnutú hodinu na vopred dohodnutom mieste sme sa všetci stretli a vyrazili smerom k Uspenskému kláštoru. Išlo o do skaly vytesaný, niekoľkými nadšencami obývaný kláštor(ík) postavený niekedy dosť dávno. Vzhľadom na tie skaly by to človeka ťahalo povedať, v dobe kamennej, ale určite to bolo až o čosi neskôr. Verme tomu. V každom prípade, cestou sme znovu prechádzali popri stánkoch, miestnych reštauráciách, horolezeckej turistickej značke na skale, obyčajných domoch, neobyčajnej a mňa večne udivujúcej žltej nezničiteľnej rúrke - ukrajinskom plynovode a dokonca popri jednom (a dovtedy jedinom) vodopádiku, čo sme tam zočili. Odbočili sme doprava, smerom hore. Oproti nám si dolu kopcom spokojne hrkotal traktor. Šli sme po betóne. Od skál ku skalám. Uhýnajúc sa traktoru. Proste Krym.

V cieli, pod schodami, ktoré viedli nahor do modlitebnej miestnosti, sme sa automaticky zastavili, posadali si a čakali sa. Ako sme sa do pár sekúnd dozvedeli, sedieť sa práve na tom mieste nesmelo – mali tam na to špeciálne vyškoleného mladíka nenápadne sediaceho v tieni pod jedným z dvoch prítomných stromov, ktorý dával neomylné príkazy a tlmočil zákazy. Bolo nás ale toľko, že to po niekoľkonásobnom upozornení vzdal. Nebolo totiž veľmi jasné, kde hranica zákazu posadenia sa začína a kde končí.

Výhľady z terasy a zo schodov smerom ku kaplnke boli krásne. Nesmelo sa ale fotiť, takže fotili komplet všetci: od domácich, cez Rusov v žabkách (tí sa ale radi fotia!) až po nás. Vnútri to bolo zaujímavé, pôsobilo to starobylo a dosť zachovane. Osobne mi však asi najviac imponovala najmä nižšia teplota ovzdušia.

Pod schodami sme sa po odporúčaní našej veliacej trojky pridali do radu čakajúcich na naplnenie fľaší miestnym horským prameňom – jeho kvalitu treba uznať, počkala by som si zas. Čufut sa tiež necítil úplne dobre, začínal solidárne naberať zelený odtieň svojho trička, a tak jednak vysedával, kde prišlo a bez hanby (aj vedľa stanovišťa napomínajúceho mladíka). Tiež mu tá čerstvá voda pomohla aspoň na chvíľku sa vzchopiť.

Výšľap ku skalnému mestu nebol síce nijak extrémne náročný, ale zelenkavých tvárí pribúdalo, tak sme sa radšej čakali častejšie. Zas ale bolo čím si potešiť oči a skrátiť chvíľu: krásnym okolím a po stranách cesty sa striedali starenky, ale aj o čosi mladšie ročníky, vyšivajúce čiapky, predávajúce píšťalky, drevené hrebene a podobne. Rozprávali sa medzi sebou a nás si akoby nevšímali, kým sme sa nepriblížili k ich stánočku a nevyzeralo to, že by sme mohli snáď mať aj o niečo záujem. Väčšinou sme sa teda iba pokúšali rozdýchať stúpanie. Šli sme dokonca aj okolo cintorína Dervišov, aspoň myslím, nejaký cintorín tam každopádne bol, venovaný komu, v tom už nemám tak jasno. Obišli sme ho a o chvíľku sa nám nad hlavami ukázalo Čufut Kale. Podmanivý pohľad. Na optimizme uberal len strmší chodník ku vchodu.

Rozhovory sa stále častejšie začínali otázkou, či pri sebe nemá niekto čierne uhlie, alebo endiaron a výpočtom padlých hrdinov z našich radov. Endiaron párty sa oficálne začala.

Čufut Kale splnilo očakávania a to nie malé. Pre ľahšiu orientáciu v abstraktne, povedzme, že mesto sa rozprestieralo na území tvaru slzy a tenší cíp bol východom z neho. S Čufutom sme zvolili cik-cak stratégiu, kedy nás naše počiatočné nekoordinované pobehovanie sem a tam omrzelo a rozhodli sme sa prejsť to krížom-krážom, v pravidelných intervaloch od jedného kraja slzy k druhému a minimalizovať tak šancu, že nám niečo unikne. Nakoniec nám unikal len čas, lebo Čufut čítal tabule a čítal, a nijak raz sme sa nevedeli odlepiť od tých neskutočných panoramatických výhľadov, ktoré sa nám naskytovali. Moje obľúbené stanovištia boli tabule s nápisom „Stay away from cliff edge“, o ktoré som sa letmo opierala. Nachodili sme síce asi dvakrát viac než bolo nutné, sem-tam sme to vzali cez nejaké tie kríky, ale vždy sme boli odmenené krajšími a krajšími pohľadmi na okolie a samotné klenoty vytesané do skál v meste. Bránu von nám kupodivu veľkoryso otváral vojak. Nebol cínový, hoci v sivom.

Čakali sme sa pri jednej z vyhliadok na krásne údolie, pod jedným z mála stromov v blízkosti brány a hradieb. Idylku narušovali len motory džípov, vyvážajúcich ruských turistov hore a dolu. Jazdili inteligentne asi ako by sa na Ukrajine dalo čakať.

Tieň bol nedostatkovým tovarom. Za bránou sa niekoľko endiaronov vrátilo v zrecyklovanej podobe späť na svet a bledé tváre pri ich znovuzrodení napovedali, že to nebolo poslednýkrát.

Cesta späť bola prašná, narúšaná uhýbaním sa v poslednej chvíli rútiacim sa džípom, ale príjemná. Šli sme pospolu, spoločne sme sa aj pohadzovali do tieňa: tiene stromov počas oddychu boli vždy nami dokonalo vyplnené a ich obrysy dokonalo kopírované, asi nikto by si nedovolil prekročiť hranicu medzi peklom a náznakom úľavy. Niekoľko minút pred tým, než sme zišli k bielobusu, sme prechádzali okolo „pneumatikového paláca“: terasovitá záhrada aj schody tam mali zhotovené z  nazeleno namaľovaných pneumatík. Šikovné riešenie, zrejme zimný dezén. Na Kryme nemusia prezúvať. Všade boli tiež železné sudy, ktoré slúžili ako kvetináče.

Náš, strategicky zaparkovaný autobus stál v blízkosti ďalšieho prírodného prameňa. Vodu si tam práve naberali domáci, ktorí tam mali auto plné prázdnych bandasiek a napĺňali ich jednu za druhou v ľahostajnom tempe, ktoré svedčilo o vysokej frekvencii, s akou túto činnosť absolvujú. Ako nás pribúdalo, miestnym sa zdalo vtipné to naše čakanie s jednou - dvoma fľašami v ruke. Po nejakom čase sa nám podarilo vyjednať nové podmienky: jedna bandaska oni – jedna fľaša my (niekedy aj viac, záležalo od šikovnosti naberajúceho). To už sa to začalo hýbať a domáci sa nakoniec rozhodli kapitulovať, asi to nemali k prameňu až tak ďaleko. Začali ale prichádzať noví a tí zrejme takú čakaciu radu na danom mieste ešte nezažili. Svoje pozície sme ale uchránili až do poslednej fľaše, a že to bol miestami prekvapujúci boj!

Neďaleko od prameňa, viac v lese, sa nám vytvorila izolačka pre účastníkov endiaron párty. Svojou farbou splývali s miestnou zeleňou a to im ostalo aj po nástupe do busu. Boli potom asi aj jediní, ktorí v ňom ostali často ledabolo pohodení maximálne odovzdane stískajúc coca-colu. Tí, čo ju nemali, tým sa práve šla kupovať do obchodíkov pri ceste. My ostatní sme si šli nakúpiť to základné a potrebné na večer. Veľkú ostražitosť a nutnosť dôkladnej dezinfikácie sme si uvedomovali asi všetci a tak sme s ňou začali už pred bielobusom.

Nie je nič lepšie, ako sa po viac či menej náročnom dni hodiť do jazera! Na to som sa vždy veľmi tešila, hoci nie vždy sa mi zdalo, že mi na to zostávajú sily. V každom prípade, zakaždým som si to plávanie a odpočinkové nadnášanie sa vo vode parádne užila.

K večeru sme sa pozvoľna začali stretávať pri večeri v altánku a večere zvykli tak nejako plynulo prechádzať do prípitkov: obzvlášť nasledujúce dni to malo všetko najmä podtón zachovania si dobrého zdravotného stavu. Musíme si povedať na rovinu: ukrajinská vodka je fakt dobrá. Ale ako vážne. Chutí. A ja som sa podľa všetkého rozhodla chtiac-nechtiac dezinfikovať do nemoty. Úplne si nepamätám, čo sa v ten večer dialo vzhľadom na pravidelné udržovanie hladiny dezinfekcie v krvi. Neviem ani úplne zaručiť, že to, čo bude nasledovať ďalej, sa naozaj stalo, prípadne či to zodpovedá nejakej reálnej chronológii udalostí. Tiež si ale nie som veľmi istá, či si vôbec spomínam na niečo s istotou. Je to všetko nejako rozhodené v hmle. Ale čuduj sa svete, pocit z toho nemám nejako extra zlý, práve naopak. Na lepšej dovolenke som ešte asi nebola !

23.8.2013, piatok, deň ôsmy: Hrdinovia v meste

Prúžky a pásiky, pripraviť sa, pozor a chytro dobiť Sevastopoľ! Vraj majú dobrú obranu, ale to nevadí, to dáme a kebyže aj nie, snaha sa cení. Kto vedel, do čoho ide, prišiel vyzbrojený už do autobusu: námornícke tričká sa síce dali spočítať na prstoch ruky, o to viac sme sa my ostatní tešili, či potom niekde nezjednáme dobrú cenu za svoju veľkosť.

„Mesto hrdina“ nás privítalo vysokými teplotami, až príliš vysokými, vojenskou flotilou, námorníckymi prehliadkami a na začiatku hlavne výletom na loďkách po sevastopoľskom zálive. Boli sme rozdelení do dvoch lodiek, kývali sme si z jednej a druhú. Náš kapitán s úplne vážnou tvárou tvrdil, že tento záliv je najväčší na svete, má najviac vojenských lodí na svete...v podstate každá druhá veta končila niečím naj na svete, čo jeho slovám trošku uberalo na dôveryhodnosti, ale určite nie na zaujímavosti. Je treba uznať, že lodí rôznej veľkosti, zamerania, dôležitosti a štátnej príslušnosti tam bolo skutočne veľa, mňa teda nijako zvlášť nedostali, more a vlny na ňom mi asi hovoria o čosi viac. Stálo ale za to odmyslieť si všetky tie obrovské stroje a vnímať len pobrežie, život na ňom, stavby lemujúce promenádu, skaly a útesy. A, samozrejme, loďku s druhou polovicou našincov.

Po vylodení sme mali rozchod. Rozpŕchli sme sa po meste: jedni si šli pozrieť akvárium a delfinárium, druhí sa zas rozhodli poblúdiť si mestom. Patrila som k tým druhým. Vedela som, že si chcem pozrieť Panorámu a čo cestou uvidím, uvidím. Navyše, mala som pocit, že cestou tam sa nedá stratiť, aj prstom po mape to šlo v podstate len priamo. Nakoniec som sa o to ani nemusela veľmi starať, podarilo sa mi priplichtiť ku veliacim dôstojníčkam a to už stačilo len ich nasledovať. Postretávali sme sa takto viacerí a viac-menej spoločne to vyšlapali až hore. S jednou zaujímaou prestávkou: v jednom z parkov sedel staručký Sevastopoľčan, už od pohľadu buď veterán, alebo festný fanúšik histórie mesta – mal na sebe kedysi asi novú letnú verziu uniformy, nejaké to vyznamenanie na hrudi a čiapku na hlave. Nedalo mi a musela som ho osloviť. Bola to v skutku jedinečná konverzácia, lebo sme sa stále točili v kruhu až kým to nezachránila Petra peknou ruštinou. Nič na tom, jeho smiech bol neskutočne chytľavý, smial sa tak od srdca a občas akoby aj bez príčiny, že sa nedalo nesmiať sa s ním. Strašne si prial fotku s „peknými dievčatami z Česka“, aby ju mohol doma ukázať žene. Nasledoval jeho veľmi srdečný smiech. Bol to sympaťák. Za mladi musel byť riadne číslo.

Medzitým sa Lilkovi a Bolkovi v ich modro-bielich prúžkovaných tričkách a v námorníckych čiapkach podarilo tromfnúť a rozosmiať aj originál ukrajinských námorníkov, s ktorými majú aj neprekonateľnú fotku.

Všade navôkol vytesaní generáli, ľudia pamätajúci si nejaký ten vojnový konflikt, kvetmi v parkoch zhmotnené významné výročia, obrovské vojenské lode, zase nejaký ten pamätník obrany mesta, opäť nejaký ten hrdina z kameňa a nakoniec Panoráma. Zhruba tak nejako znel ten názov. Veľmi zaujímavá expozícia, namôjveru, keď vojna o Sevastopoľ nabrala 3D kvalitu: ozajstné predmety plynulo prechádzali v maľbu a naopak. Naozaj veľdielo, čo do rozmerov, aj do hodín práce, čo na to museli padnúť. Trošku horšie sa tam manévrovalo pomedzi sprevádzané skupiny turistov, človek si vlastne všetko vypočul, či si to zaplatil, alebo nie. Výhody nevýhod.

Cesta naspäť sa niesla v znamení lákadiel pouličných stánkov, jazdou v maršorutke (mojou premiérovou a zatiaľ derniérovou zároveň, ale dúfam v reprízu) a hľadaním nejakej vhodnej reštiky na obed. Hlad vždy velí najrozhodnejšie a boršč je boršč, aj keď naň neostáva veľa času.

Na jednej z rušnejších ulíc mesta sme sa zozbierali do bielobusu a vyrazili smerom do Chersonesu. A pánečku, tam to stálo za to! Po zaplatení vstupného do areálu a prekročení brány som mala pocit, že sme sa ocitli v antickom Grécku: po ľavej strane nás vítal amfiteáter, za ním zrúcaniny obydlí, napravo zas ruiny domov a hradieb a v strede nová cesta k zachovalému chrámu: katedrále Sv. Vladimíra. Z troch strán tieto pamiatky omývalo more. Ak by ma tam bol niekto zobral pred pár rokmi, asi ma odtiaľ už nedostane. Tešil ma ten pohľad a tie možnosti predstavovať si, ako to tam kedysi asi vyzeralo. V duchu som si nadšene (tvár sa mračila na slnko) pobehovala pomedzi základy domov, viac či menej zachované vstupné oblúky, stĺpy v koryntskom slohu a skalné útesy, o ktoré sa za asistencie čajok donekonečna rozbíjali morské vlny. Úžasné miesto. V doposiaľ fungujúcej katedrále som akurát nechtiac vystihla chvíľu omše, alebo nejakej inej ceremónie, a tak som tam pobudla len chvíľku, ale bol to aj tak zážitok.

No a nakoniec sme sa zas postretávali a zaútočili na miestnu skalnatú pláž: more je proste skvelá vec. Neviem, či ho dokáže oceniť niekto viac ako my, ktorí sa k nemu dostaneme nanajvýš raz do roka, ak vôbec. Je ho cítiť vo vzduchu, farby oblohy nad ním sú ostrejšie, príjemne nadnáša a žije si po svojom. Inteligentne som si zabudla plavky, lebo zjavne mi nedošlo, čo všetko v sebe obnášajú slová „možnosť kúpania“. Keďže bolo krásne dovidieť na katedrálu, reku, nebudem tu ja poburovať priamo pod pravoslávnym chrámom, a hodila som sa do vody v kraťasoch len kvôli tomu, aby som si o päť minút na to všimla, že to tu niekto nerieši a aj domáci sa kúpu v spodnom prádle. Nabudúce už budem múdrejšia, resp. minimálne si na to snáď spomeniem. Tož, kraťasy bolo treba aj včas vysušiť, tak som sa ešte šla pomotať po okolí, prejsť to tam po pobreží zo strany na stranu. Samé krásne výhľady.

Keď som sa priblížila k nášmu busu, práve tam prebiehala akcia šplhanie za figami: obeťou sa stal jeden jediný strom pri našom tátošovi. Bolo proste nutné nejaké tie figy z neho dostať dole. Úspešne. Myslím, že asi dve figy spadli.

Potom nás už len čakal väčší nákup vo väčšom obchode/nákupnom centre. Tam sme sa vyblbli. Čufut ten deň ostal regenerovať v stanovom mestečku a ja som dostala poverenie kúpiť banány a kefír, lebo -ak by to ešte niekto nevedel- kefír je všeliek. Bez diskusie. Ešte možno pohánka by sa chytala. A endiaron. Hlavná tlmočníčka mi našťastie napísala slovo kefír v azbuke na papierik a ja som sa vydala na lov. Hoci, práve mliečne výrobky ma až tak nelákali: tie regále s vodkou a vínami, to sa proste len tak niekde nevidí, tu sa nakupovali zásoby a darčeky domov. Každý toho do autobusu ťahal požehnane, ale zas, aj spotreba bola značná. Ešte rýchly volejbal na parkovisku a hurá naspäť k nášmu jazeru.

Bol piatok, naša predposledná noc tam. Boli sme upozornení, že domáci sem chodievajú a žúrujú do rána, ale že až v takom hojnom počte, to ma prekvapilo. Dovtedy sme tam boli prakticky len my, kone a pár mladých Tatárov na ich chrbtoch. Tak miestni asi boli hluční, ale zasa dobrosrdeční. A ak aj boli príliš hluční, tak ja som asi práve bola v kóme.

Večer sa začal štýlovo: naše veliace trio nám pripravilo švédske stoly z rôznych krymských špecialít a vychytávok. Nebyť bledých tvárí medzi nami, myslím, že by sa do toho všetci pustili s väčšou dôverou. Bolo to v každom prípade veľmi milé a pozorné. Aspoň človek vedel, čo ešte určite musí doniesť domov. Nakoniec toho aj tak veľa neostalo. Čas sa rozbehol a nie a nie ho zastaviť. Keď sme končili, bolo príliš neskoro na to ísť spať a príliš skoro na to, aby sa vstávalo. Lilek sa ešte stihol skamarátiť s rozjarenými miestnymi, tí mu pohotovo hneď aj našli nevestu zo svojich radov. Odvážny to chlap. A ešte k tomu, ráno to dal a vstal.

24.8.2013, sobota, deň deviaty: Deň nezávislosti

Ťažko sa opisuje, ako namáhavo a zároveň ako príjemne sa mi vstávalo do ďalšieho dňa – nášho posledného v kempe pri jazere. Tešila som sa na to, čo príde, na ďalší super program, čo nás čaká. Tam som vždy rozchodila večerné akcie a pookriala vďaka skvostom Krymu, hoci som s mapkou v ruke asi skôr predstavovala blúdenie orientačného bežca, respektíve jeho blúznenie. V každom prípade, užívala som si to.

Ráno ako každé iné, pomalý rozjazd: prvé pozdravy, zisťovanie, kto sa ako cíti. Pribudlo len pár miestnych ledabolo pohodených pred ich stanmi, viac odpadkov a pustených rádií z áut.

Mali sme pred sebou výborný program: najprv skalné mesto Mangup Kale a potom skalné mesto Eski Kermen, alebo ako som si ich dokázala zapamätať ja: Čufut Kale II. a Čufut Kale III.: Návrat do praveku.

Na Čufut Kale II. bolo možné dovidieť od jazera. Takže žiaden ranný chaos, pekne sme sa bez zhonu pripravili, ja opäť na nohách sandále, lebo prečo nie, sranda musí byť, hlavne ak sa potom pokúšate nezakopnúť a to ja sa dokážem otrieskať o rohy aj v okrúhlej miestnosti. Takže výzva. Vybrali sme sa teda popri jazere smerom hore, okolo osudnej reštiky, a k búďke s nápisom „KACCA“. Potiaľ náš sprevádzali aj bledé tváre s Čufutom, ale tí sa rozhodli zmeniť taktiku a zničiť červa vypálením. Odhodlane zahli do prvej otvorenej krčmy. My sme si vypočuli čosi k skalnému mestu od predavača lístkov a postupovali sme ďalej. Šli sme našťastie lesom, aj keď to bolo miestami dosť strmé, ale aspoň sme boli ušetrení priameho slnka. Suchoty útočili a myslím, že som mala všetky svoje zásoby vody vypité už po prvých pätnástich minútach. Na druhú stranu, aspoň sa mi odľahčil batoh. Cestou sme ale narazili na niečo ako čistinku a tam mal niekto vybudovanú provizórnu sprchu a tiekol tam aj prírodný prameň. Príjemne vychladený. To dobre padlo.

Narazili sme aj na veľa kamenných židovských náhrobkov – Martina nám k tomu povedala nejaké tie zaujímavosti a šlo sa ďalej, už nás čakal len kúsok k samotnému mestu. A to bolo krásne. Respektíve, miesto, na ktorom bolo mesto vybudované bezpochyby bolo: voľné priestranstvá, zeleň, nádherné výhľady, všetko vytváralo akýsi pocit prírodnej slobody, hoci stál človek za hradbami. Čo krok to krajšia perspektíva, naše jazero dolu pod skalnými bralami, okolité kopce a lesy. Vedela by som si predstaviť chvíľku tam žiť a stanovať by som tam šla bez váhania. Rozlohou veľké, krásami ešte viac, prešla som si to celé, myslím, že všetky skaliská, na ktorých sa mesto rozkladalo. Občas bolo treba obísť nejakú tú hradbu, vyhrabať sa z kríkov a vynoriť sa na ešte krajšom mieste, než na akom sa človek stratil. A všaaade boli jašteričky vyhrievajúce sa na slnku. Škoda, že ho neviem znášať tak dobre, ako ony. Pridala som do kroku, aby som sa mohla aspoň cestou späť skryť v lese. A dole kopcom to už šlo samo, hlavne pri myšlienke na kúpanie sa v jazere. Skvelý pocit, vyvorvaniť sa doň, skvelý. Bola som ako Willy zo Zachráňte Willyho: čierna od prachu a práve vypustená na slobodu.

Endiaron rota nás všetkých vítala veselá a vysmiata, úspešne vypaľovali a bolo milé vidieť ich aspoň s naružovenými lícami. Ale aj tak už to mali vymakané: jeden endiaron pred a druhý po jedle a malo by to byť relatívne v pohode.

Poobede sme bielobusom vyrazili ku poslednému skalnému mestu, Eski Kermen. A to už sa dal aj Čufut presvedčiť, že si to nemá nechať ujsť. V psychickej pohode zalomil klasicky do dvoch minút, kam sa hrabú švajčiarske hodinky.

Čufut Kale III. si môžeme provizórne rozdeliť na dve časti: bralo, odkiaľ nám všetci kývali a my s Čufutom sme sa chceli vyštverať a na skalisko druhé, kam sa nám podarilo nechtiac dostať. Akosi sme minuli odbočku, alebo čo. V každom prípade, kývali sme si s ostatnými zo skaly na skalu a nechápali, ako že tam nie sme s nimi...a to sme ich nasledovali. Aj náhody ale človek musí vedieť využiť a tak sme sa rozhodli prejsť celý - hlavný- komplex, ktorý sa mal nachádzať na našej strane. Vyrútili sme sa teda v očakávaní po pravoboku a nadchýňali sa pasúcimi sa koňmi pod nami a nápisom „Krym“ v azbuke na úpätí skaly oproti – taký ukrajinský Holywood. Nahodili sme tempo, lebo až na pár menších dier sme zatiaľ nič moc nenašli. Na chvíľku nás upokojila len šípka s nejakým nápisom, ktorý sme si pre pokoj duše rozhodli preložiť ako „smer prehliadky“, lebo čo iné by to mohlo byť, že ? … a prebíjali sa kríkmi. Našli sme aj cestičky, priam niekoľko, zopár zrazov a slepých uličiek, menší komplex vytesaných obydlí do skaly, ale všetko to skôr vyzeralo ako veci náhodné, ako praveké pasce na mamuty a nie ako to, čo nám bolo avizované. Asi štyridsaťpäť minút nám trvalo prebojovať sa k nápisu „Exit“ - celý čas sme šli v protismere. Expertky dve...Čufut a Čučut na cestách  II. Pred nami sa rozkryla hlavná cesta s ryhami od dávnych nákladov, budovy rôzneho využitia, dokonca kostol, kaplnka dodnes používaná. Naozaj pekné. Šla by som znovu, ale po opačnej strane, preventívne. Cesta späť už naozaj nielenže pripomínala náučný chodník, ona ním aj bola. Stáli sme pri každej tabuli, Čufut sa realizoval, ja som čítala tiež, ale zároveň rozmýšľala nad tým, aké ťažké to musí byť takto v stručnosti opísať, dať stáročia do pár riadkov...to mi teda nikdy nešlo, evidentne.

Dokonca sme začínali stretávať ľudí ! Veľmi sympatická skutočnosť, všetci sa nás pýtali, či už sme videli toto a hento. Ťažko sa vysvetľovalo, že tam, kde oni končia, my len začíname - a naopak. Našťastie sme stretli aj Martinu a tá nám vysvetlila, ako sa dostať na druhú skalu, na to sme si dali festne dobrý pozor, aby sme si tie inštrukcie zapamätali a zrýchlili sme patrične krok, aby nám na to pohodlne vyšiel čas. Ako vždy sme to trošku prepálili a času sme nakoniec mali habadej. Ale výhľady boli zase úžasné, toľko námahy, úsilia, ale aj umu, čo museli tí skalní ľudia to svojich stavieb dať, neskutočná vec. Boli tam ľudské príbytky so svetlíkmi, miestnosti čisto pre dobytok – a ako premyslené a napríklad aj studňa: hlbočizná studňa vysekaná do kameňa. Schody boli také strmé a vychodené, že sme tam s Čufutom radšej ani nevkročili, lebo by sme v svojich sandálach (komu niet rady, tomu niet pomoci) leteli po zadku ako neriadené strely, a tak nejako nás to v danú chvíľu veľmi nelákalo. Ale sila. Jedno vedro vody museli vynášať pol dňa. Požiare a výpalníkov tam snáď nemávali.

Na druhú skalu sa šlo cez lávku, ktorá premosťovala menšie vzduchoprázdno – Čufut sa bojí výšok. Škodoradosť najväčšia radosť, má fotku, ako tou lávkou prechádza. Ale verím, že z jej výšky sa to všetko muselo zdať hrozivejšie. Miestami len neisto, miestami takmer po štyroch sme liezli hore po vyšmýkaných schodoch. Výhľad stál opäť za to: za nami skaly, pred nami skaly, na jednej skale dvojkríž. Povedala som si, že tam sa musím dostať, zdalo sa to byť blízko a vcelku reálne. Nie až tak, ako sa ukázalo neskôr. Našu cestu dole sme si asi nevybrali najschodnejšiu, ale nakoniec sme to vďaka vidine lesného chodníka nejako ustáli a relatívne bez ujmy na ňom aj pristáli. Mne stále nedal pokoja ten dvojkríž, tak som nechala Čufuta oddýchnuť si pod stromom a šla som dobiť neznáme. Dobitá som sa vrátila teda ja, pretože po tom, ako som sa šplhala už na tretiu skalu a tušila, že cesta späť v sandálach až taká sranda nebude, som to musela vzdať. Skutočný problém nastal pri snahe zísť strmým zrázom, pretože balancovať na kvalitných krymských černozemiach nie je žiadna sranda (ani od nich potom umývať sandále). Nakoniec som usúdila, že sa pokúsim vyhnúť voľnému pádu, pádom koordinovaným – rozbehla som sa dolu a čakala, čo to spraví a čo ma nakoniec ubrzdí. Rátala som, že strom. Tak aj bolo, našťastie sme skončili v jemnom objatí. Les a Čufut Kale III : Návrat do Praveku sme nechali za sebou a pred nami už sa črtala len cesta späť, nebyť tých malinkých prasiatok, čo pobehovali popri ceste. Čufut v sebe nezaprel veterinárneho ducha a tak začalo prenasledovanie prasiatok. Tie až také blbé nie sú a utekali. Slnko už sa pomaly začalo schovávať a práve vedľa miesta, kam nám zdrhli prasence, bolo na svahu kopca ešte krásne slnečno. No nechoď tam. Museli sme. Strmé to bolo teda riadne, krížom-krážom samé cestičky vychodené kozami, ale vyšli sme to až hore a kochali sa výhľadom na okolie a skalné mesto, za ktorým sa rysoval oblúk slnka. Najlepší pocit bol aj tak ten, keď sme to zbehli dolu, to bola rýchlosť!

Keď sme prišli k bielobusu, mali sme do odjazdu ešte nejaký čas a keďže podnebie tesne pred zotmením vyhovovalo aj mne, sadla som si vonku pred bus a bezmyšlienkovite si hádzala kamienky do veľkého kameňa...nie a nie trafiť! Za autobusom bola brána k väčšiemu miestnemu areálu a spoza nej vykúkal taký malý domorodec, čiže človek mojej veľkosti. Neviem, kto koho pozdravil prvý, ale začali sme sa rozprávať, čo bolo úplne super, lebo každý si rozprával o svojom. Podarilo sa nám ale pár výmen na rovnakú tému a dozvedela som sa, že v danom areáli sa natáčajú filmy – vymenoval aj niekoľko ruských, ale ani jeden mi nič nehovoril, a strašne nás pozýval na návštevu. Ukazoval mi, že sa im narodili malé sabačky: tie neďaleko za ním pobehovali hore-dolu a hravo po sebe skákali. Bol fascinujúci už len z toho dôvodu, že dovtedy som nikdy nevidela človeka, ktorý by si v živote neumyl zuby. Ak, tak iba v dokumentárnom filme. Celý jeho zjav, hoci naozaj pôsobil sympaticky, bol taký ufúľaný, jeho pohľad na svet krásne detský, mal dobrácke oči a vôbec pôsobil ako stratený čertík z rozprávky. Chvíľami som skutočne mala pocit, že sa bavím s niekým z izolovaného kmeňa, ktorý cudzinca ešte nestretol. Vcelku zaujímavá situácia a silný zážitok vďaka malým detailom. A motor autobusu naskočil.

V kempe pri jazere miestni pokračovali v zábave z predchádzajúceho dňa, hoci možno v miernejšom tempe. My sme sa dali po krásnom dni dokopy, niekto si šiel rovno ľahnúť, niektorí si robili večeru a pár kúskov sa rozhodlo nechať sa viesť hlasom, ktorý sa pýtal, či „dem na jídlo“. Bola už tma a konečne som mala možnosť otestovať svoju novú čelovku. Šli sme do hotela/motorestu s reštauráciou na náprotivnej strane jazera, ktorý Čufut kvôli večernému osvetleniu nazval Disneylandom. Cestou sme videli ježka a osvietili ho čelovkou, menovite ja. V reštaurácií sme sa zgrupli a vytvorili jeden zaplnený stôl. Okrem nás tam bola potom už len jedna, zrejme miestna dvojica. Myslím, že všetci sme boli unavení a tak sme to videli na pokľudný večer. Objednali sme si do každej dvojice konvicu čaju: čierny, zelený a ovocný, vlastne všetky druhy, ktoré mali. Petra nám už po tisíci raz prekladala jedálny lístok a pripomínala, čo je čo. My sme sa aj tak každý spýtali ešte aspoň desaťkrát, lebo istota je istota, kým s vami niekto nevyrazí dvere (to by som bola urobila ja). Petra je našťastie podľa všetkého nezlomný pacifista. Večer ubiehal príjemne, rozprávali sme si rôzne príhody, tešili sa z dobrého jedla. Keď nám tu z ničoho nič pristála na stole fľaša domácej vínovice. Podľa čašníčky bola od páru od ďalšieho stola. Nazvime ich Mišo a Máša, keďže si ani za nič neviem spomenúť, ako sa volali naozaj...Máša to možno aj fakt bola...v každom prípade, od teraz už bude. Mišo k nám prišiel a povedal osudové slová, niečo v tom zmysle, že je rád, že sme tu a že dnes je významný deň, Deň nezávislosti Ukrajiny a je si treba naň pripiť. My sme len čumeli, doslova. Petra nestratila duchaprítomnosť a exla tú domácu špecialitu spolu s Mišom, predsa len aby sme neurazili a nevyvolali medzinárodný konflikt. Krásne sa zatvárila, ustála to, ale tie percentá boli o dooosť vyššie, než by človek čakal. Tak reku, oni nám niečo priniesli, mali by sme aj my im čosi objednať - šla som po stakančeky vodky. Mišo mi ale povedal, že síce ďakuje, ale vodku on nepije. Táto informácia ma šokovala, úprimne. Nakoniec sme skončili všetci pri našom stole a kto by to povedal, ako málo stačí, aby sa zábava rozprúdila. Neviem ako, ale nejako sa tam nakopili vodky, vínovicu už tiež nikto po úvodnom prípitku nejako nepil...zostalo to na Lilkovi, skvelom to spoločníkovi za každých okolností, a na mne. Po chvíľke mi už aj tá vínovica veľmi chutila, čaj šiel bokom. Milí ľudia to boli, len čo je pravda. Mišo bol zjavne zdatným športovcom, dokonca pobudol aj v Česku, mal kamarátov v Liberci, okrem iného. Máša toho veľa nenahovorila, ale aspoň si sem-tam s úsmevom pripila na zdravie tej našej Ukrajiny. Rozprávali sme sa ukrajinsko - rusko- anglicko - česko-slovensky a som jednoznačne presvedčená, že sme si veľmi rozumeli, hlavne po tom, ako Mišo ešte vytiahol koňak od kamaráta. S Lilkom sme nakoniec ten koňak museli brzdiť vodkou, no nenecháme ju tam predsa vyprchať na stole. Viem, že mi v tej našej skupinke bolo veľmi príjemne, veľa som sa dozvedela, ale nepamätám si prakticky nič. Asi len to, ako sa lúčime na parkovisku. Potom zase tma. A potom nový záber, ako sedíme s Lilkom po pravici, Martinou po ľavici a s Petrou oproti za stolom už na našej strane jazera a strašne mi bolo fajn a do smiechu a spievala som, resp. recitovala, resp. niečo mumlala. Do stanu sa dostať, to už bolo o čosi zložitejšie, ale ako mi bolo povedané, podarilo sa mi to na niekoľký pokus a za milej počiatočnej pomoci zúčastnených. Tma. Ráno som sa zobudila oblečená, ako som do stanu spadla, v polohe Supermana, s batohom na chrbte a so zapnutou čelovkou na hlave. Pre nezávislosť všetko.

25.8., nedeľa, deň desiaty: Ponorky, lehátka a Mesiac

Ach tie rána. Chvíľku som nevedela, kto som, čo som, ako som, ale potom mi môj stav napovedal. Prechádzala som sa ležérne po okolí, snažila sa rozdýchať tie promile v krvi, ale aj pravidelné okysličovanie tela zlyhávalo. Keď som sa už tretíkrát pokúšala pripevniť mokrý uterák o stan a tretí krát som sa poň musela zohnúť, pripadala som si ako brontosaurus: tvor s prakticky žiadnym mozgom, zato so spomaleným, neforemným a ťažko ovládateľným telom. Mohlo to byť ale horšie: okrem vrátenia sa do prehistorických dôb mi v podstate nič nebolo. Ešteže tam majú taký kvalitný alkohol. Takže veci som iba nevnímajúc nahádzala do batohu, zbalila stan, čo mi, rátam, muselo zabrať pár hodín. A bola som spolu s ostatnými pripravená na naše ďalšie dobrodružstvo. Nebyť tej hmloviny v mojej hlave, asi by mi bolo smutno, že odchádzame. Cítila som sa tam dobre, páčilo sa mi tam, ale zhruba takých tridsať hlavných dôvodov, prečo to tak bolo práve nastupovalo do bielobusu, tak som len svojimi červenými, podliatymi očami prebehla naše jazero a kemp a ľahla si zmohnutá do uličky pri mojom sedadle. Inak to proste nešlo.

Zdalo sa mi, že sme len nastúpili a už sme vystupovali v Balaklave, meste s krásnym zálivom, s na mesto dozerajúcou pevnosťou Čembalo a s jednou z najštýlovejších jedální pre nás z čias minulých široko-ďaleko. Hneď na začiatku sme sa rozdelili na tých, čo chcú ísť na výlet loďou a na tých, čo nie. Na lode sme chceli ísť možno aj všetci, tak sme sa rozdelili do dvoch: na jednu kúpaciu a na druhú čisto výletnú. Nakoniec sme sa kúpali všetci. Sláva spontánnosti. Vozenie sa je síce pekná vec, to že jedna jachta patrí prezidentovi, druhá premiérovi, tretia prezidentovmu alebo premiérovmu synovi je síce všetko zaujímavé, ale to úplne naj je vyplávať na šíre more, skočiť do neho a nenechať sa popŕhliť medúzou. Ten prvý skok bol životadárny. Konečne zo mňa opadol Deň nezávislosti a navyše bolo strašne, ale strašne teplo. A more skvelé. Skákali sme a skákali. Mladšieho típka z posádky napadlo, keď nás videl tak blbnúť, či by sme sa nechceli chytiť záchranného kolesa (miesto pre dvoch) a ešte rebríka za loďkou (miesto pre jedného) a nenechali sa chvíľu ťahať: chceli, samozrejme. To teda bola jazda! Držala som sa rebríka a doteraz netuším, akým šťastím som úplne nestratila plavky, lebo mi lietali asi všade: siiilný prúd bol hneď tam za motorom, to mi malo dôjsť predtým. Super pohľad bol aj na Petru s Lukášom, ktorí sa vysmiati držali kolesa, ale tiež im to tie vlny neuľahčovali. Úplne najväčšia sranda bola, keď sa kolesa držali Lilek a Bolek, pretože ten pohľad sme si my už užívali pekne z paluby. Chcelo by to repete.

Nasledovala prehliadka odtajnenej tajnej základne pre jadrové ponorky. Niežeby ma to nejako extra lákalo, ale keď už je človek tam, tak prečo si to nepozrieť. Je to obrovský komplex. Koľko úsilia sú ľudia schopní venovať získaniu moci, investovať do somarín. Človek nad tým musí žasnúť.

Velikánsky teplotný šok vyliezť zase von na slnko. A preto sa ani žiadne Čembalo u mňa nekonalo, výstup tam by ma asi zabil – nebol tam ani jeden strom, nič, len holý kopec a pevnosť. Na to som v ten deň nemala.

Všetci sme sa ale opäť chtiac-nechtiac postretávali v miestnej, vyhlásenej a nám odporučenej jedálni. Od interiéru, jeho výzdoby a nábytku cez taniere, hrnčeky a príbory až po obsluhujúce staršie panie a jedálniček, bolo všetko ako z dobového filmu. Neskutočný pohľad a hlavne zážitok.

Prechádzajúc parkom a hľadajúc verejné toalety na nás niekto z našich zakričal, že tuto vedľa majú európske záchody, t.j., splachovacie a s hygienou na obstojnej úrovni. Bol by to bol od nás veľmi neuvážený krok, keby sme túto šancu nevyužili. Ako málo občas stačí ku šťastiu.

Čakala nás cesta do Alupky. Šli sme medzi pobrežím a skalnatými kopcami. S Čufutom sme sa nevedeli vynadívať, kmitali sme od jedného okna busu k druhému nevediac sa rozhodnúť, ktorý výhľad je krajší: oba boli nádherné, trblietajúce sa more aj impozantné skaliská týčiace sa nad ním. Zhodli sme sa ale okamžite na tom, že by sme tu určite mali zastaviť a na jeden ten kopec si vystúpať, ten výhľad musel byť neopísateľný.

V Alupke sme si mali zobrať to najnutnejšie, ideálne zbaliť sa do príručnej batožiny, aby sme boli v pohode mobilní, pretože nás čakala prehliadka Voroncovského paláca, jeho záhrad, prípadne mesta, kúpanie a noc na lehátkach vedľa pláže. Pre mňa to predstavovalo takmer nezvládnuteľnú úlohu vzhľadom na moje ranné balenie v bezvedomí. Ani za nič, som nevedela, kde čo mám, čo je aspoň trochu čisté a čomu už sa radšej vyhnúť. Nakoniec som s istotou vylovila len hygienu a zvyšok bola práca náhody. Pešo sme sa vybrali cez mesto k palácu, architektonickému veľdielu hlavne ak si človek uvedomí, že bol navrhnutý na diaľku iba na základe fotiek okolia. Nad palácom bdel krásny skalnatý vrch: tam by som hneď šla, ak by na to bol priestor. Práve tam sa lámali čierne mračná a na chvíľku som uverila tomu, že možno aj spŕchne. Koneeečne. Pretože na Kryme vraj aj prší a v zime aj sneží. Povedzme, že tomu aj verím.

Kulturofilná časť sa oddelila od plávaniachtivej a zažili sme veľmi zaujímavú prehliadku. Vyšla na nás skvelá sprievodkyňa, taká strašne milá, nadšená, malinkatá, neskutočne energická staršia osôbka. Tá vedela o paláci asi všetko, ale úplne. Ťarcha poctivých večerných dezinfikácií sa u mňa začala prejavovať a bolo mi tak všelijako. Preto ma na jednu stranu fascinovalo, čo a ako nám to malé stvorenie rozpráva, bez ohľadu na naše trošku už únavou prázdne pohľady; na stranu druhú som neniesla najlepšie, keď už sme všetci intuitívne vykročili smerom k ďalšej miestnosti a ona bola vlastne ešte len v polovici výkladu...toľko vedomostí, až sme ich nemohli všetky vstrebať. Petra prekladala ako o dušu, ako fakt klobúk dolu, ja som tri štvrtiny už len českých slov ani nepoznala. Zhruba v polovici, v jednej z krásnych sál paláca, ma to zmohlo a odstála som si to opretá o krásny robustný drevený architektonický prvok, na ktorého meno si momentálne nespomínam. Pretrpela som ešte zimnú záhradu a veľmi uvítala, keď sme vyšli von, aby sme si prešli záhrady priľahlé. Ja som sa pohodila na obrubník k levom a rozdýchavala svoju prvú otravu alkoholom alebo menší úpal. Prípadne oboje. Bolo dosť pravdepodobné. Ja som to ale, samozrejme, mylne diagnostikovala ako niečo hodné Endiaronu, keď bol u nás taký populárny. Petra mi aj čosi dala, zas si nepamätám, čo to bolo. Aj by som to tipla na placebo. Však videla, čo tam dorábam.

V každom prípade, zišli sme dole k pláži, tam človek musel pookriať či mal otravu alebo nemal, pretože sa tam rysoval veeeľký rovný tobogán, taká šmýkalka, resp. podľa veľkosti šmýkala, ktorá ústila rovno do mora, vedľa skaly síce, ale to je detail. Hneď som vedela, že tam musím ísť. Deň už sa síce prehupoval do svojho tmavšieho ja, ale stihli sme sa ešte parádne okúpať, a poskákať si z móla. A keď som sa šla opýtať na šmýkalu, už tam nikto nebol. Tak som to smutná vzdala, šla sa poľudštiť a prezliecť, keď prišla Petra a zavelila k prezlečeniu naspäť do plaviek, že to vybaví a že aspoň jednu jazdu dáme. No nebolo treba mi dvakrát hovoriť a to ja prezliekanie sa a obliekanie fakt nemusím, nie toľkokrát za sebou. Trošku sme si počkali, kým tam natlakovali vodu a šli sme. Petra odvážne prvá: tak tá letela peeekne ďaleko a na viacero odrazov, nemalo to chybu! Keď som si tam sadla, tak to vyzeralo ešte strmšie než by človek čakal. Típek za mnou pustil vodu a povedal „možeš“, ale vodu pustil takú studenú, že som sa naňho normálne otočila a chvíľu mu mala chuť dať facku, prešlo ma to asi po sekunde, keď som videla, ako sa na mňa tvári on a voda sa mi zrazu zdala byť primeranej teploty. Už sa dalo ísť len dole. To vám bola neskutočná pecka! Nikdy som zo seba nevydala zvierackejší zvuk. Fakt sila! Perfektné to bolo. A len mi bolo ľúto, že sme nedali viac kôl. Někdy příště.

Pokľudný večer sa niesol v duchu nemožnosti odtrhnúť zrak od hypnotizujúceho Mesiaca. Ten žiaril, akoby to bol jeho posledný deň a zlatisto sa trblietajúc sa nechal zároveň unášať vlnami mora. Bol to nádherný pohľad.

Spacáky sa vybalili, časť výpravy zaľahla, časť sa stále nevedela rozlúčiť s Mesiacom. Stála som opretá o zábradlie, mohlo byť tak pol jednej, keď si niekto v čiernom začal na mólo znášať čierne veci a obaly. Osoba si so stoickým kľudom za päť minút poskladala harpúnu, prezliekla sa do neoprénu, vytiahla baterku, nasadila plutvy. Asi v polovici celého procesu som to nevydržala a šla sa ho opýtať, čo je zač a na čo sa chystá. Bol to veľmi milý pupkatý chlapík, naozaj slušne vystupujúci, čo trošku kontrastovalo s danou situáciou a najmä jeho plutvami. Povedal mi, že je nadšenec a rád chodí pozorovať v noci ryby, nejaké asi aj uloviť. Prehodili sme ešte zopár viet, popriala som mu úspešný ponor a z diaľky sledovala ďalej, ako napreduje. Vo vode bolo vidieť len jeho mihotajúcu sa baterku a celé to pôsobilo ako zo sci-fi filmu. Dívala som sa naňho až kým nezmizol za odvrátenou stranou útesu.

26.8.2013, pondelok, deň jedenásty: Jalta – dôveruj, ale preveruj

Prebúdzanie do rána malo svoje čaro: kde bol večer Mesiac, tam ráno v jesenných odtieňoch vychádzalo slnko, účastníci zájazdu oddychovali na lehátkach a pomaly sa to všetko začalo aktivizovať. Niekoľko z nás sa rozhodlo pre dobré raňajky v neďalekej reštaurácii a že to bol naozaj správny krok ukázali počty opakovaných zakúpení ponúkaných dobrôt. Mne pristál na tanieri steak a to už to ráno ani pohodovejšie byť nemohlo.

Bielobus nás nechal vystúpiť v dohľade na Lastovičie hniezdo, kam sme sa poslušne vybrali. Schodov smerom tam, čo bolo viac dole kopcom, bolo neúrekom, taký malý Čínský múr. Cestou späť, čo bolo viac hore kopcom, ich ale bolo určite ešte viac. S Čufutom sme sa ale nedali odradiť a vychutnávali si jednotlivé výhľady na more, útesy a samotný zámok. Bolo strašne teplo, klasicky a tak bola na miestnej pláži hlava na hlave. Z výšky to vyzeralo srandovne: hemžila sa tam kopa malých, farebných špendlíkov.

Do zámku sme nešli, ale vyškriabali sme sa na skalu nad ním. Zas a znovu, Krym v tomto nikdy nesklame, krásna panoráma a ďalší pestrofarebný strom prianí.

Keď sme namáhavo funeli po schodoch hore, sem-tam si urobili foto pauzu, lebo kyslíkový dlh bol neúprosný, nedalo sa nevšimnúť, čo za zvláštne ovocia tam v stánočkoch predávajú. S Čufutom sme naše ťažko neminuté hrivny vymenili za ovocného mutanta: žlto-zelenú dužinatú vec s pichliačmi. Opatrne sme ju zobrali do ruky a niesli si ju s vážnosťou prislúchajúcou trofeji z vojny. Keď sme to čudo neskôr načali, vykľula sa z toho uhorka s citrónocou príchuťou. Štedro sme ju každému ponúkali.

Cestou k busu bola našou prioritou kúpa vody, nuž ale kým sme sa k tomu dostali, vypozorovali sme, že sa ktosi chystá spustiť dolu lanovou dráhou, v skutočnosti len dráhou, bez lanovky, pretože odvážlivec visel na rukách síce v istiacom postroji, ale aj tak. Ale tá jazda, no fakt som rozmýšľala, či to nevyskúšať. Odradili ma cesta naspäť: zase hore Čínskym múrom. Moju pozornosť si aj tak už vyžadovala moja pravá ruka, kde mi z ničoho-nič pristál orol. Chlapík, čo si tak zarábal sa prepočítal, žiadna fotka sa nekonala.

Ďalšou zastávkou v našom nabitom programe bol palác Livadia, miesto konania Jaltskej konferencie. Po Druhej svetovej vojne sa tam stretli páni Stalin, Churchill a Roosvelt, a ako sa tak trochu dalo čakať, nikto nikomu neveril a každý každého odpočúval, prinajmenšom sa o to snažil. Dodnes sa tu konajú konferencie, alebo po novom, summity alias vrcholové schôdzky. Je ale treba povedať, že toto výborne položené miesto slúžilo primárne ako letné sídlo cárskej rodiny: fotky Mikuláša II. a jeho rodiny tvoria jednu z podstatných častí expozície paláca. Interiér bol priestranný a pôsobivý, najmä všetky tie krásne ukážky drevorezbárskej práce. Trošku sa mi to pravdupovediac všetko mieša s dojmami z Voroncovského paláca, ale jedno aj druhé sa oplatí vidieť (základ ale je stihnúť tobogán, vždy - priority sú priority). Veľmi pekné boli aj priľahlé záhrady: všade boli tabule s popiskami, čo povedať, raj pre Čufuta. Prebehla som to tam hore-dole, skúmavo si prezerala stromy, ktoré sa samé vyzliekajú z vlastnej kože, až také je tam teplo! Fakt. Však som potom už aj ja utekala kúpiť si nejakú tú vodu.

A znovu v bielobuse a znovu s mapkami v rukách sme načúvali dobrým radám veliacich dôstojníčok, nejakému tomu historicko-kultúrnemu kontextu. Čufut buď v ruksaku lovil kefír, alebo vypisoval lístočky do rádia Mundo, toho najlepšieho rádia na Kryme a asi aj vôbec. Plánovanie cesty nechal zase na mňa, človeka s extrémne vyvinutou schopnosťou strácať sa v časopriestore. Vraj je na tom ešte horšie. Plán bol tým pádom jasný: nijako si to nekomplikovať a prejsť si to popri mori. Nejaké tie vyhlásené pamiatky sme zahliadli minimálne z povzdialia cestou k nemu. Prekvapili ma tie rušné, zaľudnené ulice, úplne oddychovo to na mňa nepôsobilo, lebo to odo mňa vyžadovalo pozornosť a od tej už som si dávnejšie odvykla, ale určite to bolo zase čosi iné, než sme doteraz videli. Už len ten všade citovaný uvítací pohľad, kde výpovednú hodnotu možno až príliš dôstojne tváriaceho sa vytesaného Lenina mierne ohrozuje zľava susedný McDonald's a zprava zase kolotoče, prípadne iné zábavné atrakcie. Parčík mu ale vysadili pekný. Kráčali sme a kráčali až sme zašli mimo mapku, skončili sme kdesi pri sanatóriu. Aj tam bol pekný park, aj samotné budovy sanatória stáli za obzretie, ale nás začal trápiť hlad a vtedy ide všetko bokom. Nechceli sme sa vracať rovnakou cestou, tak sme sa pustili uličkami a ulicami a doteraz poriadne neviem, kadiaľ sme to vlastne šli, ale vynorili sme sa pri jednej sympatickej vinotéke, tam sme si nejakým zázrakom dokázali kúpiť to najlepšie víno, aké mali – aspoň tak znela naša požiadavka. Čo nám tam naozaj naliali, ťažko povedať. Mne to už po tretom ochutnávaní všetko pripadalo rovnaké, víno a parfémy proste nejako to nedávam, takže zvyčajne skončím pri tom, čím začnem, to je totiž jediné, čo si zapamätám. Ale teraz pozor, keď sme vyšli, tak normálne z neba kvapkalo, objavili sa malé kvapôčky dažďa – na Kryme, v Jalte, v lete! Vau, no zážitok jak sviňa, akože fakt. Užívala som si ten pocit a usmievala sa, ako keby mi práve niekto spravil večeru.

Z nejakej zvláštnej uličky, asi typicky jaltskej, sa nám podarilo vyjsť do nového sveta: bol tam potok, cez potok sympatický mostík a oproti zariadenia podozrivo pripomínajúce reštauračné. Rozbeh cez mostík na druhú stranu a to sme sa práve ocitli na tej krajšej strane Puškinovej ulice – názov, ktorý sa nám s Čufutom podarilo pracne preložiť za pomoci Munda príručky a boli sme na seba patrične hrdé, pretože dovtedy sme vedeli prečítať iba „toalety“ a to tiež skôr intuitívne. Úplne skvelý pocit sme mali, keď sme hneď vedľa zočili niečo ako Buzatú chatu, akurát sa to volalo inak – s príručkou sme rozlúštili, že stolobar...teeesne vedľa, najtesnejšie. Pointa ale bola, že sme vedeli, že musíme vstúpiť a von už sa nám nechcelo. V stolobare sme si dali nejaké miestne dobroty a posilnené a spokojné sme vyrazili za naším bielobusom a nejakým väčším obchodom kvôli nutným zásobám tekutín a potravín.

To miesto, kde sme mali nocovať, mi zobralo dych, prekrásne tam bolo. Ako raz niekto krásne vystihol: „Skály za náma, moře před náma.“ Doslova. Niežeby to doteraz nebola pravda, ale ten výhľad a ten pocit a tá príroda okolo a ten výhľad na more a na skaly a na prírodu a na mesto pod nami a ten pocit!

Náš bielobus sa zase až úplne hore dostať nemohol, tak nám batožinu vyviezli autom. Vítali nás pán a pani domáci, ich malý, konštantne pobehujúci synček a pes. Jedno milšie stvorenie ako druhé. A ten výhľad, spomínala som ho už? Nemohla som z tých skál v pozadí oči odtrhnúť a samozrejme, chcela som sa tam vyštverať. Len tak v podstate zo srandy som sa Peti opýtala, či tam hore zajtra ideme a odpoveďou mi bolo vševraviace „Jo.“ Lepšie som sa zahľadela na tú strminu pod kopcom, v dôsledku stavu rozmýšľania mi zamrzol úsmev a mysľou mi najprv prebehlo jedno nadšené „YES!“ v tesnom závese nasledované menším zúfalým zaskočením „Akože čožeeee?!“. Vedela som totiž, že do dvoch minút po vyštartovaní budem mať dosť, ale tešila som sa, lebo aký asi musí byť ten výhľad zhora?

Z kapacitných dôvodov jedna menšia skupinka spala ubytovaná povyše ostatných, tam som patrila aj ja. Bola tam sprcha, takže som z nej vyšla ako nový človek a to ešte s troma prepranými tielkami v ruke. V konečnom dôsledku to bolo asi jedno, lebo ja som sa tam potila ako medveď na Malte ato aj v noci a bez pohybu. Ale tak, keď už sa naskytla tá príležitosť!

Večer som sa vybavená nákupmi vydala za ostanými trošku posedieť. Všade bola úplná tma, taká, že bolo vidieť všetky hviezdy. A lúč mojej baterky. Takmer ma kleplo, keď z lesa kúsok odo mňa zrazu vyskočil kôň a potom ďalší a ďalší. To sa už môj šok zmenil na obdiv. Kone všetkých vekových kategórií boli roztrúsené všade po blízkom okolí. Mesto pod nami sa farebne trblietalo do tmy a more mu zdatne sekundovalo. Keď som zahla a hlavnú bránu som mala takmer na dohľad, jeden z koní ma začal tak trošku prenasledovať, pridal sa aj ďalší a keď zrýchlili tempo, musela som aj ja a pravdupovediac, nebolo mi úplne všetko jedno. Veľmi rýchlo som do areálu vbehla cez kuchyňu – tam bolo pootvorené, tam som vliezla, pozdravila domácich a vytratila sa druhými dverami von na dvor, kde už bola naša posádka. Všetci sa zdali byť unavení z celého dňa, ale keď sme sa premiestnili dovnútra, ľudí ešte pribudlo a zábava sa príjemne rozprúdila a čas letí príliš rýchlo, keď sa má človek dobre.

27.8.2013, utorok, deň dvanásty: Dolina prízrakov a údolie orlov

Zobudili sme sa do krásneho jasného dňa. Na oblohe ani mráčik, tradične. Pobalili sme sa, vychystali na výstup. Poodnášali si veci k autobusu a už keď som vyšla späť k ubytku, odkiaľ sme vyrážali, nevládala som. Zas na druhej strane, ak by sme nemali takýto pestrý prechádzkový režim, asi by som všetky tie naše karimatka párty niesla dosť zle. Pohyb ma zachraňoval, hoci to bol občas boj s veternými mlynmi. Dotiahli sme posledné detaily, natreli si nosy krémom a vyrazili smerom pod skalu a priamo hore jej úpätím – do Doliny prízrakov. Čo si budeme hovoriť, žiadna sranda cítiť sa tak opotrebovane, že má človek každým krokom pocit, že je jeho posledný. Na druhú stranu, je to výzva a tých sa netreba báť. Aj keď, úprimne, prestávky na fotenie som si robila veľmi poctivo a to už sa mi medzitým stihol pokaziť objektív.

Potom sa to ale začalo, tie výhľady. Počas celého zájazdu som si denne vravela, že to, čo sme dnes videli, už proste nič netromfne. A každý ďalší deň ma vždy vyviedol z omylu: neuveriteľné, koľko nádhery sme stihli spoznať. Boli sme už nie tak ďaleko od najvyššieho bodu, sedeli na skale a to, čo sa tam pod nami rozprestieralo, bolo ako z obrazu. Zvlnené pohoria kam oko dovidelo a blyštiace sa more v horizonte nerozpoznateľné od oblohy.

Pri pokuse dostať sa k najvyššiemu bodu danej časti pohoria som párkrát ľutovala, že nemám aspoň o desať centi viac, pretože by sa mi zišlo väčšie rozpätie končatín. Pomáhali sme si hore a každý si dobrovoľne-povinne urobil fotku buď priamo na konštrukcii s vlajkou, ktorá označovala najvyšší bod, alebo len pri nej. Stihli sme aj peknú spoločnú fotku – opäť, desať centi naviac a nemala by som cez tvár železnú tyč, na druhej strane, svet o nič neprišiel. Či to zídem dole vcelku, ma už až tak netrápilo. Dôkaz, že som tam bola existoval, tak už som tú malú hrôzostrašnú štrbinku medzi dvoma skalami preskočila. Navyše, zistila som, že skaly si aj v relatívnom tieni dokážu udržať chladnejšiu teplotu a tak som sa tam na jednu zboku prisala. Parádna úľava.

Šlapali sme, rozprávali sa, prechádzali peknými miestami. Výhľady sa striedali a stále ponúkali niečo nové. Cesta príjemne ubiehala. Už som sa stihla pozviechať zo strmého výstupu a pohodovo si našla svoje ešte pohodovejšie tempo.

Zas a znovu sme sa znenazdajky vyskytli na extra peknom mieste: na planine brala, pod ktorým sa rozprestieralo údolie, údolie orlov skalných. Najprv sme zbadali iba jedného impozantného dravca vznášajúc sa v diaľke, no po chvíli ich začalo pribúdať a nakoniec ich bolo asi šesť. Tak ako sa oni zdali zaujímaví nám, museli sme sa zdať aj my im, pretože sa pred nami predvádzali a lietali relatívne blízko nás. Za pár sekúnd už ale dokázali odplachtiť na druhú stranu údolia a zase naspäť. Fantastické predstavenie. Kam sa hrabe National Geographic! Stáli sme tam minimálne dvadsať minút a každý orlí nájazd nás rovnako nadchol. Najlepšie to bolo ku koncu, keď sa jedného z orlov rozhodla ponaháňať vrana.

Trošku som upadávala do bezvedomia, pretože bolo znovu príliš horúco na to, aby si človek po svete vykračoval bez utrpenia. Kde bol tieň, tam som bola aj ja, otáčajúc sa s ním v závislosti na polohe slnka. A tak stále dokola: slnko v tvári, slnko opreté do chrbta, slnečné lúče atakujúce živú prírodu striedavo z jedného i druhého boku. To slnko dalo zabrať. Až kým sme nezačali klesať lesom k tamojšiemu vyhlásenému vodopádu, ktorý sme svorne zámerne odignorovali. Zato ruských turistov tam džípy vyvážali v hojnom počte. Dostali sme sa na niečo ako cestu pre autá – skôr to totiž pripomínalo tankodróm. Z jednej strany z nej chýbalo asi pol metra na výšku a v podstate celá ľavá polovica. Každý džíp, ktorý tadiaľ prešiel viac než raz by pokojne mohol byť vyhlásený za ôsmy div sveta. Neuveriteľné. A to si tí šoféri tie autá nijak zvlášť nešetrili, o chodcoch na krajnici ani nehovoriac. Bolo treba odskakovať, pre istotu.

Nasledujúce dve noci sme mali spať v kempe v Sudaku. Keď sme tam prišli, začalo sa stmievať. Bola som zničená a čo bolo horšie, hladná ako vlk. Našťastie sme si postavili stany hneď vedľa busu. Ja som to s upevňovaním stanu vzdala po druhom ohnutom kolíku a radšej som šla pohľadať nejaké kamene. Ešte bolo treba stihnúť sprchu a potom konečne večerať. Strategicky sme zabrali miesto na obrubníku kúsok pred stanmi, rozhodili karimatky, paštéky a variče a zahájili jednu z najkrajších častí hociktorého dňa: jedlo...a príjemné posedenie. Večera plynulo prešla v karimatka párty, prebrali sa všetky mysliteľné aj nemysliteľné témy, tie druhé asi viac. Ktovie, kedy sme potom vlastne skončili.

28.8.2013, streda, deň (šťastne) trinásty: Tancuj, tancuj, vykrúcaj!

Myslím, že som ešte ani poriadne nestačila zaspať a už som vstávala. V stane stúpla teplota, musela som von. Niečo na tom bude, že človek vstáva so slnkom. Naše mestečko spalo. Šla som si prejsť kemp, niečo, čo som včera nestihla a v tej tme to ani nemalo až taký zmysel. Poprechádzala som sa po pláži, voda bola príjemná, vybehla si na najbližší útes a žasla nad okolím. Aké je to všetko iné za svetla a pod tajomnom noci. Keď som sa vrátila k stanu, vytiahla som karimatku, ktorú sa mi podarilo večer niekomu sprivatizovať a pohodila sa s minerálkou v ruke do tieňa stanu postaveného predo mnou. Spánok síce neprichádzal, ale aj ten kľudový režim bol celkom fajn. Začalo sa to u nás prebúdzať a karimatiek v tieni pribúdať. Odštartovali prvé milé pozdravy a rozhovory, hrali sa karty, všetci pomaličky ožívali. Mohli sme si dovoliť ležérnejšie ráno, na pláne bol vcelku oddychový program, aspoň čo sa časovej náročnosti týka: skalná pevnosť v Sudaku, poobedné kúpanie a večerná zábava.

V pevnosti Sudak to bolo super, lebo prakticky prvé, na čo moje oči zaostrili, bola lukostrelecká atrakcia. Takže som sa bez zaváhania rozbehla tým smerom, až kým som si nevšimla dosť dlhého radu čakajúcich detí a ich rodičov. Bolo to sklamanie dňa. Ale jediné. Pokračovala som teda aspoň v zadanom tempe a bez ohliadnutia sa som obišla luky a šípy smerom k hradbám. Prešla som si každú sprístupnenú časť pevnosti, všetko sa mi páčilo. Ale najviac asi to, keď som sa po skale vyšplhala na jej najvyšší bod (v sandálach, samozrejme, veď inak by to už asi ani nešlo) a nechápala, že s každým nadobudnutým výškovým metrom prekonáva nový výhľad tie predošlé. Pevnosť povolila a odkryla to krásne okolie, ktoré stráži už toľké stáročia. Zbehla som to dole smerom k bielobusu, aby som získala súhlas, lebo som si to chcela prejsť pešo do mesta a zahájiť prvú fázu vopred premyslenej prípravy na večer: poriadne nákupy.

Pri snahe rozmeniť si peniaze som vďaka ochote domácich a svojmu orientačnému nezmyslu skončila na boršči v stolobare doslova za posledné – hlad ma prepadol, bolo treba konať. S Čufutom sme mali podelené povinnosti a pekne sa nám podarilo stretnúť v jednom z obchodov. Stretli sme sa tam vlastne takmer všetci. Stále viac a viac som sa na ten náš večer tešila. Nakupovanie ma na Kryme bavilo, lebo ako všetci vieme slovenčinou ako svetovým jazykom, sa človek dohovorí všade. To isté zjavne platí aj o ukrajinčine. Je krásne, keď vám vlastne nerozumejú takmer nič, ale aj tak sa chápete a nejakým spôsobom úspešne dohovoríte. Ukrajinci sú v tomto fakt majstri.

Keď sme sa vrátili do kempu, tak prvé, čo som si už z busu všimla bolo, že môj stan sa rozhodol pridať k nudistom: z tropika sa za pomoci vetra takmer úplne vyzliekol. Nastal čas dať kolíkom druhú šancu. Nasledujúcich pár hodín sme strávili na pláži a v mori kúpajúc sa, chvíľku hrajúc volejbal, spiac, stavajúc kamnenné pyramídy a iné velestavby alebo len tak čumiac do blba. Nastal čas odolať týmto sympatickým aktivitám a zahájiť druhú fázu príprav na večer: umývanie, čistenie a namiešanie.

Cieľom bolo pripraviť super-extra-najsamlepšiu vec na našu večernú diskotéku: bouli. Výzvou bolo nejakú vôbec zohnať - ako sa ukázalo, šoféri vlastnili ideálnu nádobu. Takže sa o dušu umývalo, krájalo a zdvíhalo zo zeme (všetko mokré je nejako príliš klzké). Išlo o tajný recept, ktorý si teraz povieme, keďže sa odtajňujú aj ponorkové základne a my rozhodne musíme držať krok s dobou: v prvom rade je treba poznamenať, že šlo o zdravú verziu čistého alkoholického nálevu, t.j., nálev obsahoval kúsky rôzneho čerstvého ovocia (pod „rôzneho“ rozumej všetko obstojné, čo sa dalo v Sudaku nájsť). Veľa kúskov. Preto pozor, je treba zvoliť vhodnú veľkosť nádoby (ideálna sa na prvé zamyslenie javí vaňa). Podstata receptu je jednoduchá: musíme sa uistiť, aby kúskov čerstvého ovocia nebolo zase až príliš veľa, alkohol má byť dominantným prvkom. Z toho vyplýva, že kúsky čerstvého ovocia si zároveň musia v náleve spokojne hovieť a nasiakovať jeho entuziazmus. Alkohol musí byť starostlivo vybraný, predstavivosti sa medze nekladú a v podstate akékoľvek schodné kombinácie sú vítané. My sme sa rozhodli pre vodku a šampanské. Už len zvuk uvoľneného špuntu dodá celej veci slávnostný punc. Šampáňo sa do kúskov čerstvého ovocia nalieva ako prvé. Netreba ale zabúdať na pitný režim a nenaliať ho tam celé, je treba degustovať a ponechať dostatok miesta pre ďalšie ingrediencie. Následným nevyhnutným krokom je pridanie minimálne litra dobrej ukrajinskej vodky (check). Premiešame. Počkáme. Ustojíme tých pár minút. So zatvorenými očami degustujeme. Málo silné. Otvárame druhú vodku, kľudne inej značky a prípadne aj s príchuťou – pointa predsa je, aby bolo veselo. Do boule dolejeme ešte aspoň polovicu fľašky priezračného pokladu. Opäť zamiešame, necháme postáť a po chvíli degustujeme. Začína to mať šmrnc. Ak vyhodnotíme situáciu ako priaznivú, odkladáme bouli na chladné miesto. Ak nie, dolejeme zvyšok vodky. U nás už to bolo akurát, a navyše ešte sme súčasne liali vodku do melónov, t.j., do takzvanej bouli prírodnej. Všetko sa nám to podarilo narvať do chladničky autobusu. Misia splnená. Zostávalo už len čakať a zahájiť (a hlavne zavŕšiť) tretiu a poslednú fázu prípravy: konzumáciu.

Kým nastal ten moment, stihli sme ešte večeru v reštike v kempe, kde sme si dali rýchly ping –pongový miniturnaj pod zhasnutou žiarovkou. Ôsma hodina bola hodinou zrazu na diskotreske, situovanej pár metrov od spomínanej reštiky, opäť v areáli kempu. Proste výborné.

Veliace dôstojníčky dali k dispozícii miestnemu DJ-ovi databázu peničiek rádia Mundo, ten sa rozhodol v podstate ju odignorovať. Nevadí. Horšie veci sa stávajú.

Šlo o čisto rodinnú atmosféru, bol tam zatiaľ len náš zájazd. Prišiel čas na boule - všetkých druhov a chutí. Podstatné bolo dobre si svietiť čelovkou a nerozbiť sa niekde na kameni, alebo na schodoch. Všetci sme to v zdraví prežili. V Sudaku sa nám podarilo splašiť aj umelohmotné poháriky a príbor. Na našich stoloch sa začali objavovať rôzne druhy tvrdého alkoholu. Plus body za kolektívnu iniciatívu (v bare na mieste mali len vodu a pivo - asi). Čo dodať, nothing could stop us.

Tancovali sme čo nám sily a zásoby stačili. Mladý DJ to úplne nevychytal, aj keď sme sa ho snažili trošku usmerniť. V každom prípade, človek si nejaký ten rytmus nájde aj v tichu, či v zhluku hlukov. Vyšantila som sa riadne, lýtka ma na druhý deň boleli, že by človek neveril. Malý suvenír.

Keď hodina dosť pokročila, DJ prestal hrať (bol ukecaný ešte na jednu poslednú pesničku) a personál demonštratívne vypol svetlá nad zavretým barom a vypochodoval do svojich domovov. Poslední vyvolení sme tam ešte popíjali krymské vínko a rozmýšľali, čo ďalej. Lebo ako sa vraví, noc je ešte mladá. A na Kryme vždy jasná, plná hviezd. Ideálne podmienky na večerné kúpanie. Voda bola skvelá a dno na tejto strane pláže pieskové (vedieť tak toto skôr!). Vlny nás objímali, som si istá, že hviezdy sa na nás usmievali, lebo ja som im to opätovala v jednom kuse. Plávali sme si sem a tam, voľní, unášaní prvým ranným vetrom v čiernom Čiernom mori.

29.8.2013, štvrtok, deň štrnásty: Azíz

Aj toto ráno sa nieslo v duchu rán predošlých: dinosaurie telo som od svitania vláčila po okolí a bola rada, že mám nejakú tú hodinu naviac, aby som bola schopná lokalizovať všetky svoje veci a sústrediť ich na jedno miesto. Úplne detailne neviem, čo sa dialo od toho momentu, až kým sme vystúpili v prírodnej rezervácií Kara Dag. Čakala nás prehliadka/túra s miestnym sprievodcom.

Začalo sa to prehliadkou malého múzea a menším čakaním na lavičkách, ku ktorým robili tety so sladkým pečivom nájazdy v pravidelných intervaloch. Vedeli, ako na to. Hlavne, ak videli že nie všetci sa stihli najesť. Tak či tak, nebolo ľahké odolať. Ako tiene sa im v pätách držali tri generácie mačiek a tým sa nám nepodarilo odolať tiež.

Vyrazili sme. Náš sprievodca, mladý chlapík, asi aj rovesník, vyzeral vcelku sympaticky, ale všetky sympatie, ktoré som mu mohla udeliť prvým dojmom, sa začali pomaly strácať, keď vybehol prvé schody smerom k rezervácii ako kamzík a my sme kolektívne trpeli. V ten deň nebolo v našich silách držať s ním tempo. A toto sa opakovalo počas celej túry, hoci je pravda, že si to všimol a tempo potom zmiernil, ale aj tak to bolo prirýchle. Bol na nás fakt príliš aktívny a v pohode a jeho chôdza neúmerné reská našim možnostiam. Čo si budeme hovoriť a inak sa to asi ani povedať nedá: s opicou jak sviňa a to nie prvou, za nami boli dva týždne intenzívneho dezinfikovania, sa u nás dostavili vedľajšie účinky v podobe hromadnej bezvládnosti. Petra mu to síce naznačila, ale asi to celkom hneď nepochopil, došlo mu to, až keď začal našu skupinu strácať pod stúpaniami. Ako, s Čufutom sme nevychádzali z údivu a nechápali, ako to tá Petra dáva, že stíha jeho tempo, vydýcha to a ešte sa s ním aj rozpráva. Človek, prosím pekne, ktorý s nami vydržal v Sudaku až do konca! Rešpekt. My ostatní sme už totiž dávno inštinktívne prešli na znakovú reč spočívajúcu tak maximálne v kývnutí hlavou a rýchlejšom pohnutí očami, pričom kútiky úst ostávali nehybné, prípadne, a tiež častý to prípad, komunikácia sa z prevádzkových dôvodov nekonala. Náš Highlander do toho ešte tlmočil všetky tie informácie a až sa mi zdalo kruté priznať si, že som z toho bola schopná vnímať asi tak iba polovicu. Dozvedeli sme sa ale ako vyzerá strom napadnutý divou sviňou, že v rezervácii žije Čierna vdova (ten pavúk, ten pavúk - nebrať to doslovne) a ešte čosi o satelitoch na kopcoch, ktorých názvy a výšku som si nepamätala už po sekunde od ich vyslovenia. Úplne ako naschvál bol zároveň asi ten najhorúcejší deň celého zájazdu, ak aj nebol, tak mne sa zdal byť. Nedalo sa existovať. Čisté peklo. Ťažko som to niesla. A takmer aj neuniesla, keď sme zaparkovali asi na 20 minút, dlhých ako večnosť, na rozpálených skalách s krásnym výhľadom, to hej, ale už ani ten to nezachránil. Pretože náš sprievodca sa pustil do rozprávania príbehu o zjavne nesmrteľnom a nezničiteľnom mníchovi Azízovi, ktorý dokázal už neviem čo – bol to nekonečný príbeh. Nechápala som, ako nám to môže urobiť: nechať nás tam na tej páľave trpieť. Nebolo mi úplne najlepšie a začala som naňho byť fakt naštvaná, lebo ten príbeh naozaj nemal konca - kraja. Pozrela som sa na Martinu predo mnou a tá mala aspoň silu usmiať sa. Ja som, naopak, v hlave spriadala plány, čo všetko tomu nášmu mladíkovi poviem, ale sústrediť som sa tiež veľmi nemohla, zostalo to len pri pocite hnevu. Objektívne zase, típek za to asi ani nemohol, ale mojej hlave to bolo v tej chvíli jedno. Hnev ma prešiel až pri najbližšej vyhliadke, keď sme sa konečne pohli z toho pekla. Lebo bola krásna, aj keď som nevládala. Šli sme aj okolo nejakého super známeho útesu, vyzeral akoby patril Austrálii a mal niečo dočinenia s pirátmi. Toť vsjo. A tieň nikde. Stromy a iné vhodné tieňotvorné objekty sa vo väčšom počte vyskytovali buď až príliš ďaleko, alebo potom blízko, ale príliš ojedinele. Ale bola to pekná túra. To ako hej, bez debaty. Cesta späť bola o dosť lepšia, lebo po prvé, šlo sa dole kopcom a po druhé, už som tie svoje ranné stavy ako-tak rozchodila. Ale vedela som, že nemôžem zastaviť. Cestou k busu som ešte stihla kúpiť melón na našu už poslednú karimatka párty. Veď už mi bolo lepšie a bolo treba myslieť dopredu.

Vyrazili sme smerom do Feodosije, kde sme mali pri pláži stráviť poslednú noc v stanoch. Cestou sme v bielobuse počúvali hity rádia Mundo. S Čufutom sme si to vždy strašne užívali – vymýšľali sme, čo dáme komu zahrať (vždy v dobrom), nasmiali sme sa pri tom a oba naše zápisníky padli za obeť trhaniu papierikov. Nešlo inak a musela som Azízovi dať zahrať titulnú pesničku z Nekonečného príbehu. To bola moja výbojná odpoveď. Kamuflovala som slovenčinu agramatickou češtinou, ale asi to bolo jedno, pretože zjavne za jazdy nedokážem písať. Nevedela som to po sebe rozlúštiť ani ja, doteraz ma udivuje, ako dobre to dávali baby za mikrofónom a mixážnym pultom rádia. Nebolo ľahké ich zaskočiť, to treba uznať. Našťastie.

V kempe sme zhodili veci pod strom. S Čufutom sme nasledovali príklad veliaceho tria a tiež sa rozhodli spať pod širákom, takže stany už sme nevyberali. Zas som mala ale neskutočný bordel v batohu, tak mi chvíľku trvalo nájsť plavky. Pretože sem sa šli všetci pekne hodiť do mora. Terén dna bol trošku netradičný, ale všetko sa zvládlo a aspoň sa uskutočnilo pár výzvedných misií oboma smermi pláže o nájdenie najvhodnejšieho vstupu do mora. A reč nestála. Zaplávali sme si a nakoniec aj zahrali volejbal vo vode, resp. tí čo ho hrať vedeli, hrali, my ostatní sme sa nadšene vrhali po loptu do vody. Ako sa slnko začalo približovať horizontu, rozpadal sa aj náš veľmi pestrý tým, a bol čas poľudštiť sa, zohnať niečo od zub a pripraviť sa na večernú karimatka párty.

Niekto sa rozhodol variť si, niekto vyskúšať reštauráciu v areáli. Všetci sme ale večer mali karimatku v jednej ruke a fľašky v druhej. Výber vhodného miesta na zakotvenie sa trošku skomplikoval kvôli miestnemu psiemu gangu. Nakoniec sme ale miesto našli a posedenie sa mohlo začať. Petra ho odštartovala milým príhovorom. Fľašky osvedčených značiek a melónové boule kolovali, hlasitosť hovoru naberala na intenzite. Nedalo sa inak, len sa dobre baviť. Úplne sa mi nevybavujú všetky momenty, ale isto sme ku koncu s Petrou ešte stihli pretláčanie rukami: jedna ruka remíza, druhá prehra. Netuším, ktorá bola ktorá. Ale aj tak prekvapivý výsledok, povedala by som, že to nedám ani jednou: Petra je silná žena. Asi ale skôr rozhodovalo promile v krvi. Čím je u mňa vyššie, tým som silnejšia, vyvodzujem. Opäť nás našu párty pár zatváralo a už len viem, že som sa párkrát zobudila v kohosi mikine pod naším stromom kvôli tej zvedavej svorke psov a pocitu, že už treba vstávať, lebo slnko vstávalo tiež a nebolo, kam sa mu skryť.

30.8.2013, piatok, deň pätnásty: Sťahovanie národov

Hneď mi bolo jasné, že aj začiatok tohto dňa sa bude niesť v znamení stavu otupenosti. Našťastie bol predo mnou ešte zvyšok akéhosi džúsu z večera a tak sa mi podarilo utíšiť prvú vlnu smädu a predísť nejakej významnejšej bolesti hlavy. Chutil síce podozrivo, ale účel splnil. Stany pozatvárané, spacáky pravidelne odfukovali. Čufut sa v noci stihol rozviesť so svojou karimatkou, lebo tá bola protestne vedľa neho a on spal tvrdo na piesku zakuklený v spacáku.

Značnú časť doobedia, ak nie celé, sme strávili posledným kúpaním, balením, prebaľovaním a pokusmi dostať do seba nejakú tú potravinu. Niežeby mi bolo nejako extra zle, to mi asi ani počas zájazdu nebolo, neviem akým zázrakom teda, ale únava sa začala hlásiť ku slovu. Bolo to fajn. Vcelku príjemný druh únavy to bol. Že sa už pomaly zberáme na ústup predznamenávalo aj ukladanie batožiny do kufra bielobusu podľa miesta vystúpenia. Nepozdávalo sa mi to. Čakal nás denný a nočný prejazd preč z Krymu na Ukrajinu nepoloostrovnú.

Cestu nám spríjemňovalo rádio Mundo, dodržiavanie pitného režimu a spánok. Benzínky, na ktorých sme stáli, dotvárali kolorit dobrodružstva a niekoľko momentov komplet osadenstva umývajúceho si zuby vedľa busu si asi zapamätám navždy. Našou poslednou zastávkou na Kryme bola pumpa presne oproti tej, na ktorej sme sa na Kryme po prvýkrát vylodili, milá symbolika. Ak je človeku niečo povedomé, nostalgia ide v závese a mne sa ešte nechcelo myslieť na to, že sa vraciame. Mali sme pred sebou ešte minimálne jeden deň v Ľvove.

31.8.2013, sobota, deň šestnásty: Buzatá chata alebo ako málo stačí ku šťastiu

Ľvov si ma získal už len vďaka tomu, ako sa volá. Úplne vážne. Super názov. Ak by som ho mala v občianskom ako rodisko, každému by som pri každej nevhodnej príležitosti hovorila, že som z Ľvova (povedzme, že aj výslovnostná varianta Lvof je prípustná).

Oči na mapke, strácala som sa v uliciach, ale nevadí, sústredila som sa, zas som sa našla, pozor, informácia o polohe Buzatej chaty – a sú tam až dve – píšem si dva veľké krížiky a veľké CH v krúžku na spomínané miesta. Tentokrát sa tam proste musíme s Čufutom dostať, aj keby to bolo jediné, čo dnes uvidíme. Ako sa ukázalo, Ľvov je veľmi pestré mesto, chcelo by to viac niekoľkodňových návštev. Rozhodla som sa - aj vzhľadom na ubudnuté sily- prejsť iba to, čo ma z rozprávania Petry a Martiny zaujalo najviac, čiže Skanzen (zeleň je zeleň) a potom sa uvidí. Dobrý plán. Čufut sa neprítomne díval von z okna. Brala som to ako súhlas.

Vybrali sme sa teda do skanzenu v trojici, skončili v štvorici a intuitívne k nemu dorazili asi pol hoďku pred otvorením. Celou cestou sme sa rozprávali, tak sme až tak nevnímali, kadiaľ vlastne ideme. Pozoruhodné bolo, že za okienkom, kde by sa mali predávať lístky, spala mačka ako zabitá a nikoho nikde. Prví zamestnanci, po väčšine staršie panie, začali prichádzať niečo po desiatej, a to už mal byť areál sprístupnený. Nuž nebol. Najväčší príval sme ale zaznamenali pol hodinu po údajnom otvorení a to už sme sa pýtali dovnútra aj my, nechcelo sa nám všetok náš ľvovský čas prestáť pred bránami. Do mnohých chatiek a budov sme sa ani nedostali, pretože boli ešte zatvorené, iné ešte len otvárali, v každom prípade, bolo tam pekne, prešli sme sa kúskom prírody a dlho konverzovali s jedným Tatárom, tuším, ktorý nám rozprával o stavbe lodí a ich zvykoch. Bol to sympatický a zaujímavý človek, podľa všetkého aj značne vzdelaný. Po okolí začali pobehovať ovce a kozy. Ani na tretí pokus sa nám nepodarilo dostať do dreveného kostola, pretože ho stále upratovali. Možno tam tiež mali v noci rozlúčkovú párty, ktohovie. Bolo tam ale fakt pekne zeleno. Zmiernilo to šok z prechodu z krymskej prírody do urbanizovanej civilizácie. A tak hurá do centra k sivším odtieňom.

Od hlavného námestia sme sa už túlali v pätici, pobehali sme si jeho okolie, videli kostoly a iné pekné budovy – síce len zvonku, ale predsa, zo desať svadieb v priebehu dvoch hodín a tých ešte pribudlo, motali sme sa uličkami a obchodíkmi. Chcela som si kúpiť tašku s nápisom Lviv, ale nejako som nenašla tú pravú. Až tak rada zase asi nenakupujem, hlavne ak sa dá ešte počítať s iným, lákavejším plánom: čas obeda prišiel! Asi hlavne vďaka tomu, že sme s Čufutom nešli samé, sa nám podarilo Chatu nájsť a nie len ju, ale aj ďalších hladošov z nášho bielobusu. Krásny pocit, fakt krásny pocit to bol konečne stáť s táckou v ruke v rade na jedlo a to v pútnickom mieste gastroturistu. Radostné to chvíle.

Naša päťka sa zas oddelila a vyrazila na vyhliadku v parku Vysoký zámok. Aby tam človek vyšiel, tak ide ako v špirále. Ak zabudne odbočiť na vyšší stupeň špirály, tak sa takto môže točiť donekonečna. Normálne som sa zapotila. Výhľad bol ale pekný, slnko konečne nebolo také agresívne, aj pofukovalo, tak to bolo celé príjemné. Potom sme sa už len tak motali mestom, sadli si do cukrárne, prechádzali sa mestom hore-dole, stratili sa na trhu – aspoň ja. Veeeľa ľudí tam bolo, veľa dobrôt a východov. Našli sme sa pred trhom a už len tak vyčkávali príchod hodiny zrazu.

V bielobuse to po nástupe šušťalo novými nákupmi, finalizovali sa vyjednávania, kto berie koľko litrov čoho na a za koho a lístočky putovali z celého busu dopredu do stanovišťa najlepšieho rádia, kde sa vždy hralo na želanie. Nastal čas na boj o Mundo tričká: súťaž o najlepšiu básničku zájazdu, nasledovanú súťažou o rozpoznanie hudby k filmom. Celý čas sme si s Čufutom vraveli, akú super básničku napíšeme, ale ostalo len pri tom a tak sme víťazom obdivne tlieskali a to viackrát za sebou. Pekné boli básničky, pekné a vtipné. V druhej súťaži sme tiež pohoreli, ale to sa aj dalo zase čakať, čo si budeme hovoriť. Hlavne, ak má niekto (ja) problém zapísať slovo do riadku so správnym číslom, a to sme si to číslovali sami, tak to už je diagnóza. Tak či onak, bolo to perfiš spestrenie a zábava. Ja som si to Mundo tričko potom kúpila. Spokojnosť na všetkých stranách.

Za tmy sme prechádzali ukrajinsko-slovenské hranice. Podarilo sa nám ich prejsť bez nejakého väčšieho zdržania. Vcelku zvláštny pocit byť a zároveň nebyť doma.

1.9.2013, nedeľa, deň sedemnásty: A teď jdeme do finále

Malé mikrospánky, ale aj veľké spánky nám skrátili jazdu a už sme sa viezli po českých cestách, počúvajúc české rádio a prví výsadkári sa pripravovali na výstup. Stihli sme si ale ešte predtým všetci dohodnúť zraz, ktorý sa mal uskutočniť v piatok 22.11.2013 v Prahe. Zdalo sa mi to strašne ďaleko a vravela som si, aké to asi po toľkom čase na tom zraze bude.

Keď sme zastavili v Olomouci, Čufut si zbieral veci zo sedadla, z úložného priestoru nad hlavou aj zo zeme. Všetci sme mali všetko všade. Lúčenia na mňa nemajú veľmi dobrý vplyv a tak som sa to v duchu rodinnej tradície rozhodla vytesniť a myslieť iba na to, že však sa určite ešte uvidíme. A to som si bola istá, lebo to bolo len na nás. Keď sme Čufuta odprevadili na autobusovú stanicu, urobila som jedinú vec, ktorú môže dospelý, vyrovnaný človek urobiť: kúpila som tri fľaše vína. Tie nám poslúžili ako vzpruha a lúčilo sa potom o čosi ľahšie. V Prahe už to fakt vyzeralo skôr smutne, neostalo nás v bielobuse veľa. Nebola som zvyknutá na ten pohľad, chýbalo mi príliš veľa zátylkov. A o ďalšie človek prišiel na parkovisku. Či už s tým niekto rátal, alebo nie, niekoľko krásnych ľudí aj napriek tomu ostalo a pretrváva.

PS: Sranda, že za tých pár dní som dokázala dokonalo zabudnúť na svoj život pred Krymom: spomenúť si na PIN od kreditky, bez šance; keď som vošla do bytu, bola som seriózne v šoku, pretože som si vôbec nepamätala, ako vyzeral - ak by som vošla k susedom, ani o tom neviem; sprcha – hmm, jazero sa mi pozdávalo viac; posteľ sa mi zdala ako najväčšia zbytočnosť- mám predsa super karimatku a stan, s ktorým som sa zžila; skriňa – všetko, čo potrebujem mám predsa v batohu...akokoľvek blbo to znie, pravda je taká, že som bola naozaj chvíľku nešťastná, že mám všetko. Nevedela som totiž, čo s tým. Jediné, čo ma ako-tak potešilo bol záchod a to mi tiež týždeň trvalo, kým som prestala rozmýšľať, čo sa kam hádže. Po troch dňoch na dovolenke som mala pocit, že som tam týždeň. Tak parádne som si to od začiatku užívala a zakaždým to bolo len lepšie a lepšie. Keď som po návrate šla na prvý výlet kúsok za Prahu, nebavilo ma to. Úplne som si odvykla ísť sama: žiadna ozvena slov, našľapovanie nôh, žiadne topánky predo mnou, nebolo koho nasledovať a koho čakať. Malé veci vedia s človekom ostať dlhšie, než by sám čakal. A to nehovorím o zipsovacom zvuku otvárania a zatvárania stanov, zvuku otočenia vrchnákom pri otváraní fľaše (alko či nealko) a zvyku sedieť určitú časť dňa v autobuse. Slová karimatka a párty sú mi neskonalo sympatické a keď niekde pri sebe vidím žltú a modrú farbu, vždy sa v duchu usmejem.